Majetkové priznania sú jedným z evergreenov slovenskej politiky. Nič iné než vetu, že sa míňajú s pôvodným zámerom, ktorým je transparentnosť (nárastu) majetku politikov v súlade s príjmami z legálnych zdrojov, o priznaniach už roky rokúce nebolo počuť.
Konštatovať, že pod variabilnými zámienkami (najabsurdnejšia znie, že „by upozornili zlodejov“) politici prísnejšiu úpravu odmietajú, je pokračovaním klišé. Dá sa rozumieť, keby rozpísali vlastníctvo do detailu, ešte by sa ľudia pýtali, že odkiaľ na to vzali.
Skutočnosť, že – iste nie všetci, ale mnohí – nemôžu väčšinu majetku užívať na verejnosti, je diskomfortná akurát dosť. Napísať statky na príbuzenstvo a priateľov a súčasne ich užívať („požičal som si“) si trúfol akurát jeden predseda zo Žiliny.
Keďže tí politici, ktorí sú práve v opozícii, aj s verejnou mienkou tlačia na zmeny, vládne strany zvádzajú boj samy so sebou. Ešteže konflikt záujmov je ústavný, takže polarizácia scény dá aj Smer-SNS-Híd zaiste súcu výhovorku, prečo sa opäť s tým nič nedá urobiť.
