Protischránkový zákon priniesol ovocie a aspoň čiastočne odblokoval dlhodobú traumu Bratislavy, ktorá sa volá hlavná stanica.
Len máloktorá európska metropola sa môže pochváliť takou bezútešnou a dezolátnou vstupnou bránou – bez eskalátorov a výťahov, s minimálnou vybavenosťou a maximálnou špinou – ako niekdajšia, dnes už komunizmom a developermi zjazvená krásavica na Dunaji.
Keďže spoločnosť Transprojekt, ktorá mala stanicu rekonštruovať, nesprehľadnila svoju vlastnícku štruktúru, mohli jej podľa zákona železnice vypovedať nájom – a tým sa im rozviazali ruky, aby mohli zrekonštruovať aspoň samotný objekt. Okolité pozemky totiž investorovi prikleplo mesto – a dlhoročný spor medzi nimi ešte chvíľu potrvá.
Rozum sa zastavuje akurát nad tým, ako sa vôbec spoločnosti s neprehľadnou štruktúrou a rovnako nepresvedčivými výsledkami mohla vôbec ujsť zákazka, akou je megaprestavba celého staničného priestoru. Najmä ak z projektu trčalo, že stanica a verejná doprava je iba akési nutné zlo pripnuté spinkou k vzletným plánom na výstavbu obchodného centra, kancelárskych priestorov či hotela.
Lenže verejný záujem sa často ocitá v pozícii nutného a trpeného zla.
