Udalosť týždňa
Severná Kórea.
Kolobeh raketa-sankcie, jadrový test-sankcie, raketa-sankcie, a tak ďalej, je neudržateľný. So šialencom, ktorý „chce dosiahnuť jadrovú rovnováhu s USA“ (!!!), sa nedá rozprávať, koľkokoľvek budú Rusko, Čína a svetová ľavica zvolávať na „diplomatické riešenie“.
Neexistuje. Sankcie nefungujú, Kim si robí, čo chce, a dohody – aj keby boli – aj tak poruší. Páči sa či nie, (ďalekonosné) dôsledky poznania, že lepší hrozný koniec než hrôza bez konca, Pentagon už prepočítava.
“Drucker je figový list na pravom prirodzení bytostne antireformnej strany, za ktorej vlády sa rozkladajú a hnijú inštitúcie a systémy.
„
Zatiaľ čo Trump sa – opäť cez čiaru – vybúril v OSN, rozumieť sa stále nedá Číne, ktorá pre svoj obchod a vývoz potrebuje stabilitu a pokoj v najbližšom okolí (aj inde).
Mandarínom v Pekingu by teda malo dôjsť, že pacifikácia Kima (s dosadením racionálnejšieho diktátora) – čo je v ich moci – je určite menšie zlo, než nechať USA, aby všetku špinavú, presnejšie tú najšpinavšiu, aká existuje, prácu urobili za nich.
Udalosť II
Juncker verzus jadro.
„Šiesty scenár“ budúcnosti EÚ (päť je v Bielej knihe), na ktorého promóciu si vybral Správu o stave Únie, je skôr osobný názor šéfa než celej Komisie. S eurom pre celú dvadsaťsedmičku a bez ministra financií eurozóny, bez rozpočtu eurozóny a bez parlamentu eurozóny sa dá pomenovať ako „Antimacron memorandum“.
A tak trochu aj Antifico, keďže Juncker týmto zaujal jasnú pozíciu na tom federalistickom krídle (sem patrí aj Merkelová), ktoré štiepenie Únie na „jadro“ a „perifériu“ vo viacrýchlostnom scenári za dobrý nápad nepovažuje.
Junckerov hlas nesmie byť precenený (to len medzi nami), ako relativizácia divokých snov slovenského premiéra je však dobrý, keďže tento „najprv komunista, potom katolík, teraz Európan“ len vnútropoliticky cudzopasí na Macronovi.
Udalosť SR
Honba na Kisku.
