Autor pôsobí v OZ Palčekovia
Už je to šesť rokov, ale akoby to bolo včera. Prišla mi ráno správa, že som sa stal otcom. Hneď, ako som mohol, utekal som do pôrodnice pozrieť si náš krásny uzlíček. Áno, padli aj slzy šťastia. Uzlíček menom Jakubko. Jój, to bolo radostí! A stále je jej viac a viac.
Je síce malý po mne – keď vyrastie bude mať iba 120 centimetrov –, ale to nič, o to väčšie srdce bude mať. Čím menší uzlíček, tým krajší. Ľúbime ho, ako by mal dva metre.
A teraz? Sedíme tu v čakárni traja muži. Je tu hrobové ticho. Napätie by sa dalo krájať. Dnes som tu siedmykrát, ale stále je to rovnaké, ako keď som tam sedel prvý raz. Čakárňou chodia sestričky hore-dolu s materiálom a sem-tam s posteľou, na ktorej sa vezie dieťa. Buď ide na operačnú sálu, ale z nej na „preberačku“.
“Áno sme tvrdí, áno sme vážni, sme ako skaly v bežnom živote. Ale keď na to príde sme rovnako zraniteľní ako tie naše deti.
„
Každý z nás čaká, kedy sa objaví jeho dieťa. Každá sekunda trvá dlho. Nie minúty či hodiny, ale večnosť. Očami tlačíme hodiny vpred, ale tie akoby išli opačným smerom.
My traja muži sme každý iný. Jeden je drsný rocker, druhý je asi úradník a potom som tam ja – malý človiečik s veľkým srdcom. Napätie sa stupňuje a keby nám hrdosť dovolila, tak si aj poplačeme.
