Viac či menej kontinuita je základný odkaz, ktorý vyslalo Nemecko do sveta. Garantom odkazu je Angela Merkelová, ktorej štvrtý mandát len podčiarkuje jej status európskeho politika No. 1 prvých dvoch dekád storočia.
Verdikt voličov stavia pred kancelárku dlhé rokovania o koalícii. Ich náročnosť najužšie súvisí s megatrendom, ktorému neodolalo ani Nemecko ako kľúčová krajina, ani ona ako víťazný líder.
“Pozícia FDP, ktorá – napríklad – odmieta akékoľvek transfery v rámci eurozóny, by inak Merkelovej mohla vyhovovať.
„
CDU/CSU a SPD sa síce neprepadli až tak ako ich tzv. štandardné náprotivky v Holandsku a Francúzsku – FDP dokonca získala – avšak chradnutie a stratu kreditu tradičných strán ako opôr systému teraz potvrdilo aj Nemecko.
Víťazné volanie európskeho mainstreamu, že ako v sérii volieb odrazil nápor populistov a extrému, je preto nielen predčasné, ale najmä zradné.
V atmosfére sileného optimizmu (napr. Juncker „o stave Únie“) môže totiž viesť k zlým rozhodnutiam do ďalšej politiky. Netreba maľovať čerta na stenu, avšak ešte raz mínus dvanásť percent, koľko teraz stratili dokopy CDU/CSU a SPD, a namiesto rečí o obrode mainstreamu prídu chaos a rekviem za demokraciou.
