Napriek oficiálnemu nesúhlasu Západu (najmä USA) s referendom o nezávislosti, ktoré Kurdi zorganizovali v Iraku, aj najzbožnejší kritik „destabilizácie“ politiky musí uznať: zahrali so svojimi kartami dobre.
Po prvé by to chcelo trumpovské popieranie zjavného, keby človek chcel tvrdiť, že Kurdi „destabilizujú“ Blízky východ svojím referendom – vzhľadom na masaker, aký posledných pätnásť rokov zmieta touto oblasťou.
Irackí Kurdi hlasujú v spornom referende o nezávislosti Čítajte Áno, veľkú časť tohto krviprelievania vyvolali vonkajší hráči (napr. americké vojsko či teroristické organizácie), ale vlády v Sýrii a čoraz viac aj v Iráne, Saudskej Arábii a Turecku tiež prilievali olej do ohňa. Takže vzhľadom na to, že status quo nie je práve ideálom mieru, blahobytu a tolerancie, si kurdské ambície zaslúžili verejnú prezentáciu.
Hoci toto hlasovanie nepochybne nič nezlepší, je ťažké vykresliť ho ako bezohľadnú provokáciu.
Sčasti je na príčine to, že kurdská diaspóra (odhadom 25 až 30 miliónov ľudí v oblastiach Iránu, Turecka a Sýrie) bola výslovne trpezlivá pri urgovaní svojich požiadaviek na štátnosť a konštruktívne prispievala k boju proti teroristickým skupinám Islamského štátu.
Čím sa USA dostali do zložitej pozície, keď sú proti geopolitickému spojencovi, ktorého snahy o nezávislosť odzrkadľujú vlastné dejiny a sklony Ameriky.
