Autor pracuje v Ústave pamäti národa
Slovenská spoločnosť sa po novembri 1989 nezačala prirodzene a postupne vyrovnávať so symbolmi komunistického (i fašistického) režimu – v legislatíve, historiografii, vo verejnom priestore a vnímaní umenia.
Preto i snahy o kritiku týchto symbolov a i praktické činy na ich izolovanie vo verejnom priestore sa dnes po 28 rokoch môžu zdať drastické, nekultúrne alebo aj protiprávne.
Fašizmus a komunizmus sa dočkali svojho historického, čiastočne legislatívneho a pamäťového odsúdenia i na Slovensku, hoci oneskorene a v „deravej“ forme. Spomeňme rehabilitačné zákony, zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému až z roku 1996, zákon o pamäti národa a zriadení Ústavu pamäti národa až z roku 2002.
Diery v morálnej pamäti a procese vyrovnávaní sa s totalitami sú stále nebezpečné.
Výsluhové dôchodky
Pretrvávajú bývalí potentáti KSČ a ŠtB vo verejných funkciách. Bývalí eštebáci si užívajú výsluhové dôchodky ako bývalí zamestnanci ministerstva vnútra.
A bývalí politickí väzni – obete režimu KSČ a ŠtB (rozumej väzni názoru, svedomia, viery, ktorí prišli slobodu, zdravie, rodiny, mladosť či životy) sa akurát tak môžu tešiť z bezplatnej električenky – dôchodky mizerné, sociálna satisfakcia za utrpenie žiadna, zdravotné zvýhodnenie žiadne, spoločenské ohodnotenie ich obetí a zápasu ako-tak prebieha na úrovni organizácií ako KPVS, ZPkO a ÚPN.
Námestie hraničiarov
“Riešením by mali byť vysvetľujúce tabule a texty pri takýchto pamätníkoch alebo osobách. A ak ide o dokázateľne zodpovedných činiteľov, mali by byť z verejného priestoru odstránené.
„
Názvy ulíc a námestí ako Námestie hraničiarov v Bratislave - hlavnom meste členského štátu EÚ (viete, čo robili títo hraničiari pred rokom 1989?), socha hlavného kolektivizátora Mareka Čulena pred budovou Úradu vlády SR či len obyčajné tričká s Che Guevarom alebo prekríženým kosákom a kladivom sú toho dôkazom i výsmechom.
Polovičatosť a nedôslednosť, ktoré sú vizitkou našej deformovanej kolektívnej i osobnej mysle a svedomia, sa ukazujú aj v spore o totalitné symboly na Slovensku.
Kosáky a kladivá
Biľakova busta, Pješčakova pamätná tabuľa, plánovaná tabuľa Husákovi ukazujú, že i v našich hlavách neprešla katarzia, ktorú by étos novembra '89 akosi logicky predpokladal.
Čo teda s týmito symbolickými osobami, symbolmi, pamätníkmi obetiam, ktoré tieto symboly nesú? Vychádzajúc z účelu pamätníka, tabule, sochy, obrazu – tieto by mali, navyše ak sú v umeleckom stvárnení, pripomínať a oslavovať odvahu, dobrý skutok, pomoc slabším, obetovanie sa za ideál dobra a spravodlivosti, boj za slobodu, krivdu na nevinných a pod.
Pamiatkarom komunistické symboly neprekážajú, Kalmus dostal podmienku Čítajte Mali by vzniknúť v prostredí diskusie, demokratických princípov, rešpektovania kritiky. Inak sú nanútené, nezodpovedajú spoločenskému súhlasu až do polohy vypĺňania verejného priestoru, v ktorom by sa mali ľudia cítiť dobre a príjemne.
Hodnotiac polstoročné obdobie totalít na Slovensku je dnes už vhodný čas na to, aby sme dokázali meritórne posúdiť opodstatnenosť istého tabu takýchto symbolov a stvárnení postáv.
Nemáme problém so zákazom hákového kríža, no dvojkríž bývalej Hlinkovej gardy je oficiálnou symbolikou ĽSNS. Spoločnosť s tým nič dôsledne neurobila.
Symbol päťcípej červenej hviezdy – symbol komunizmu tiež nebudí celospoločenské odsúdenie, okrem pamätníkov Červenej armády ho má vo svoje symbolike aj KSS.
Azda najdráždivejšie sú v súčasnosti symboly hákového kríža, skratky SS, ako aj prekríženého kosáka a kladiva.
