Kreslá, ktoré zostanú v europarlamente po Britoch, sa nezrušia, ale obsadia Európanmi. S myšlienkou, že voliť si budeme nielen z národných kandidátov, ale aj z európskej listiny, prišiel Guy Verhofstadt.
Nedá nám, než predstaviť si, ako Slovák – s najnižšou účasťou v eurovoľbách – vyberá nielen z domácich mien, ktoré ledva pozná, ale aj z belgických či rakúskych. Trochu ako SMS hlasovanie v Eurovízii, ale bez hudby a tanca.
“„Marchisti“ sľubujú akési celourópske lampárne, kde sa občan bude môcť vyrozprávať a pripojiť sa k rysovaniu Únie.
„
Verhofstadtove paneurópske listiny sú len jedným z konkurujúcich si návrhov. Vytiahnutý z mrazničky a prihriaty vďaka šanci, ktorou bol brexit.
Po brexite oživli a po francúzskych voľbách sa zhlboka nadýchli. Zástancovia „ever closer Union“ – zbližovania krajín, ktoré je vpísané v základných dokumentoch EÚ – očakávali, čo vypadne z osudia série európskych volieb.
Napokon to nebolo to najčernejšie, čo si komentátori dokázali predstaviť. Anne Applebaumová upozorňovala, že sme tak dvoje - troje „zlých“ volieb od rozpadu Únie. No bola tu vždy aj možnosť, že nie sme. Aj po tom, ako Nemecko potvrdilo, že je obyčajnou európskou krajinou, ktorej voličov ovláda strach z toho, čo bude.
A tak nerozoberáme základy, ako sa báli – či dúfali – mnohí. Ale určite sa bavíme o prestavbe.
Môžeme tak byť svedkami súťaže návrhov. Pri brexite vidíme, že povoľovanie skrutiek bude dlhá a náročná procedúra, ktorá odsaje značné sily z Bruselu. Ale vidíme tiež, že ani zbližovanie nepôjde hop-šup.
