Autor je politológ a arabista, spolupracuje s Ústavom orientalistiky SAV
Pondelkové referendum o vytvorení nezávislého Kurdistanu, ktoré sa konalo v kurdských oblastiach severného Iraku, vystupňovalo už aj tak dosť napätú situáciu na Blízkom východe. Lokálne aj svetové veľmoci ostro odsúdili referendum a postavili sa proti rozdeleniu Iraku.
Napriek tomu sme za posledných sto rokov ešte neboli tak blízko k prekresľovaniu hraníc v Levante a Mezopotámii.
Dedičstvo kolonializmu
Už v čase vytvárania dnešných hraníc po prvej svetovej vojne odborníci upozorňovali, že čiary, ktoré víťazné veľmoci Veľká Británia a Francúzsko nakreslili na mape Blízkeho východu, vôbec nezohľadňujú etnické, kultúrne, jazykové, ale ani konfesijné (náboženské) zloženie tam žijúceho obyvateľstva.
“Aj v Sýrii už Kurdi majú svoju autonómnu oblasť, ktorú defacto úplne ovládajú. V prípade vzniku „irackého“ Kurdistanu by sa situácia dramaticky zmenila.
„
Územné celky, ktoré týmito hranicami vznikli, však spĺňali dve hlavné zásady. Po prvé, rešpektovali imperiálne záujmy oboch veľmocí, a po druhé, vytvorili oblasti s rozličnými náboženskými a etnickými skupinami a tým prehĺbili vzájomnú nevraživosť a separatizmus jednotlivých častí obyvateľstva.
Zmyslom bolo ukázať svetu, že obyvateľstvo nie je pre vnútorné konflikty schopné samo spravovať svoj štát. Týmto obe veľmoci zdôvodňovali svoju prítomnosť na danom území.
Predpoklady sa naplnili a hranice dnešného Izraela, Jordánska, Libanonu, Sýrie a Iraku vytvorili v týchto krajinách napätie, ktoré prinieslo mnoho vojen, konfliktov a z nich vyplývajúce zabíjanie a utečenecké vlny.
Toto dedičstvo pretrvalo aj po odchode európskych mocností z oblasti a trvá praktický dodnes.
Volajú ich horskí Turci
Noví vládcovia, ktorí sa dostali k moci v jednotlivých krajinách, nemali záujem o žiadne úpravy hraníc. Hranice zostali a vnútorné konflikty sa prehlbovali: v Izraeli a Palestíne to bol konflikt medzi židmi a Arabmi; v Libanone konflikt konfesijný aj národnostný – moslimovia vs. kresťania, Libanončania vs. Palestínčania; v Sýrii sa stupňoval konflikt konfesijný – šiiti a kresťania vs. sunniti a v Iraku konfesijný aj národnostný – šiiti vs. sunniti a Arabi vs. Kurdi.
Etnické a náboženské väzby boli v týchto krajinách vždy silnejšie než väzby politicko-ideologické. Krivdu z takto nakreslených hraníc cítili mnohí, avšak najviac asi Kurdi.
