Autor je politológ, venuje sa otázkam samosprávy
Vyššie územné celky vnímame ako politickú arénu, pričom sme sa zmierili s minimálnym záujmom voličov. Sústreďujeme sa na súboj vládnych a opozičných kandidátov, a tak aj blížiacim sa krajským voľbám dávame veľmi obmedzený rozmer.
Kĺžeme po povrchu a zabúdame na to, že regionálna samospráva má hlbší zmysel, o ktorý zrejme ani teraz nepôjde.
Spolupráca namiesto príkazov
Vyššie územné celky sa v roku 2001 dostali do ústavy. Následne bola ďalšou legislatívou vymedzená ich pôsobnosť, poslanie aj vzťah k mestám, obciam, štátnej správe na miestnej úrovni i regionálnemu rozvoju.
Vnímanie samosprávnych krajov je aj preto limitované ich kompetenčnou výbavou.
Veď kto už len vie, že cesta, po ktorej jazdí, nie je mestská a nespravuje ju ani diaľničná spoločnosť, ale samosprávny kraj? Koho v skutočnosti zaujíma zriaďovateľ knižnice? A kto navštívi úrad samosprávneho kraja, aby na zdravotníckom odbore riešil svoje problémy?
Regionálna samospráva nevznikla preto, aby bola prvým kontaktom s obyvateľmi. Ale s ostatnými relevantnými aktérmi na úrovni regiónov.
Vzťah medzi miestnou a regionálnou samosprávou je partnerský, teda nie nadradený ani podriadený. Žiadne príkazy ani ultimáta, ale spolupráca.
Napriek tomu štúdia sociológa Petra Gajdoša Ako sa mení vidiek na Slovensku z roku 2015 poukazuje na slabé súžitie krajov s komunálom. Publikácia okrem iného komentuje prieskum, z ktorého vyplýva, že starostovia z pätnástich faktorov ovplyvňujúcich vývojové zmeny v obci zaradili regionálne samosprávy na siedme miesto.
