Autorka pôsobí na Katedre politických vied a európskych štúdií Université libre v Bruseli
Stalo sa Nemecko – krajina považovaná za jednu z najstabilnejších demokracií na svete, ktorej vládne tá istá kancelárka posledných 12 rokov – neriaditeľným?
Parlamentné voľby v roku 2017 mnohí pozorovatelia považovali za jedny z najnudnejších v nedávnej histórii Nemecka. To však bolo zrejme zavádzajúce, keďže výsledky uvrhli Bundesrepublik do politického chaosu.
Tieto voľby vo viacerých smeroch naznačujú koniec nemeckého politického modelu, ako ho poznáme od roku 1949. Súčasné Nemecko dospelo do finále svojho normalizačného smeru. Bohužiaľ, to znamená, že je teraz „normálnejšie“ a bližšie (severo-) západným európskym štátom, v ktorých sa čoraz viac ľudí bojí údajných hrozieb vyplývajúcich z otvorenia fyzických, hospodárskych a národných hraníc.
Erózia ľudových strán
Hlavnými porazenými týchto volieb sú evidentne kresťanskí demokrati – so stratou 8,5 percenta a sociálni demokrati s 5,2 percenta hlasov. Jedna otázka znie: Kto môže vládnuť s väčšinou? Ďalšou, zaujímavou otázkou je – kto chce vládnuť.
“Okrem využívania strachu a obáv spočíva hlavný úspech AfD v jej názve: predstiera, že ponúka alternatívu, že sa chystá obnoviť zásadnú hodnotu demokracie, voľbu.
„
Z povolebnej talkshow vo verejnoprávnej televízii v nedeľu večer sa zdalo, že nikto netúži chopiť sa žezla s Merkelovou, každý apeloval na „zodpovednosť“ ostatných.
Aritmeticky vzaté má najzjavnejšiu väčšinu veľká koalícia, ale tú už Martin Schulz rezolútne vylúčil. Účasťou vo veľkých koalíciách sa jeho strana stala len nevýrazným slabším partnerom CDU/CSU – čo ju stálo veľa v zmysle voličov.
Zdôraznil preto potrebu obnoviť politickú konfrontáciu medzi „demokratickou ľavicou“ a „demokratickou pravicou“; inými slovami, vládno-opozičnú dynamiku, ktorá je už dávno zabudnutá vinou dostredivého trendu, vyvolaného nemeckým systémom politických strán.
Potom, vzhľadom na skromné výsledky všetkých troch strán stredného dosahu – liberálnej FDP (10,5 %), radikálnej ľavice (Die Linke: 9,2 %) a Zelených (8,9 %) – je možná iba takzvaná jamajská koalícia (konzervatívci, liberáli a Zelení).
No pre nekompatibilnosť rozličných programov CSU a FDP s myšlienkami Zelených sú rôzni stranícki vodcovia – a znovuzvolená kancelárka – veľmi neochotní prijať takúto novinku. Preto sa ešte len uvidí, či sa jamajka dostane – po prvý raz – do federálnej vlády.
Dve hlavné „záchytné“ vládne strany – CDU/CSU a SPD – zažívajú historicky rekordnú (od roku 1949) eróziu voličskej základne. To pripomína situáciu z ostatných francúzskych prezidentských volieb.
