Mečiar a Harabin vyšli na svetlo Božie – a hneď aj v dobrej spoločnosti, vedno s prívržencami konšpiračných médií a extrémistických strán. Zároveň však toto zjavenie vyvolalo aj oprávnenú diskusiu, či o takomto suteréne majú informovať médiá.
Rozhorčenie na sociálnych sieťach pritom pootvorilo dvere oveľa všeobecnejšej emócii (lebo o racionálnom postoji nemôže byť reč), ktorou je paušálne pohŕdanie celou novinárskou obcou. Nie konkrétnymi novinármi či médiami. Skrátka novinári – ako celok – sú sprostí, obdivujú Mečiara a Harabina, napíšu hocičo, za čo im niekto zaplatí a podobne...
Mečiar na konferencii v Lexovom hoteli. Choďte do prdele, odpovedal na otázku k Elektre Čítajte Nie je to nič nové a asi s touto náladou nemá zmysel polemizovať. Ona sa napokon netýka len novinárov. Natrafí niekto na neprofesionálneho lekára? „Sprostí lekári,“ hundre. Sprostí učitelia, sprosté predavačky, podplatení policajti, skorumpovaní sudcovia... A meteorológovia, čo nevedia, ani ako bolo včera.
Nech odpustia zástupcovia profesií, ktoré som nevymenoval.
Pohŕdanie profesijnými či sociálnymi skupinami je sprievodným znakom čias, v ktorých právo a nutkanie vyjadrovať sa k čomukoľvek predbieha znalosť problematiky. V tomto prípade aspoň približnú znalosť toho, ako to vlastne v médiách funguje.
