Keď v roku 2015 Turci zostrelili ruskú stíhačku nad Sýriou, Moskva sa začala vážne vyhrážať. Aj Turci spočiatku reagovali tvrdo, no nakoniec ustúpili a dnes nakupujú zbrane od Ruska, a nie od spojencov v NATO.
V geopolitickej hre na sliepku sa Turci stali sliepkou, no v konečnom dôsledku to pre nich dopadlo lepšie, ako keby sa čelne zrazili. Rusi vyhrali.
Niečo podobné sa v posledných týždňoch odohráva v Španielsku. Katalánci organizujú referendum, vláda to odmieta. Svet sledoval a potichu dúfal, či jedna strana nakoniec neustúpi. Neustúpila.
Zábery, od akých sme si odvykli

A prišlo tak k priamej zrážke, z Barcelony prichádzajú zábery zakrvavených ľudí, ktorým sa polícia snaží zabrániť hlasovať v neústavnom referende. Zábery, od akých sme si z demokratických krajín už odvykli.
Teória hier hovorí, že práve toto je tá najhoršia situácia, teda keď nikto neustúpil. Došlo k zrážke, ktorú neprežije ani jedna strana.
Ťažko hľadať vinníka, neplatí splošťovanie dvoch názorových možností na právo ľudí rozhodnúť o svojom osude verzus snaha vlády brániť svoje územie. Každá snaha separatistov dosiahnuť svoje ciele je iná, Katalánsko nie je Kosovo, Škótsko, Čečensko ani Krym.
Španielsko v prvom rade nikdy nebolo jednotnou homogénnou krajinou a skladá sa z viacerých pomerne odlišných regiónov. Preto sa možno dá sympatizovať s katalánskou snahou riešiť si vlastné veci samostatne.
Intuitívne spornou, aj keď politologicky logickou, je aj časť ústavy, ktorá hovorí o tom, že Španielsko je nedeliteľné a žiadne podobné referendum sa teda konať ani nemôže. Celistvosť územia je základným znakom štátu, ak by ho kráľovstvo spochybňovalo už vo svojom základnom dokumente, bolo by to veľmi zvláštne.