Je zarážajúce, ako dlho Európa nevenovala pozornosť praskaniu tektonického zlomu medzi Španielskom a Katalánskom. Veď ho počuť od pádu Frankovej diktatúry a minimálne od chvíle, keď sa ujala moci dnešná katalánska garnitúra.
Vo voľbách v roku 2015 získali strany podporujúce katalánsku nezávislosť tesnú väčšinu v parlamente (72 zo 135 kresiel). Hoci to predstavovalo len 48,7 percenta hlasov, vtedajší katalánsky prezident Arturo Mas avizoval, že voľby považuje za hlasovanie o nezávislosti.
Zatvorené pamiatky, školy aj inštitúcie. Katalánci štrajkujú Čítajte Jednoznačná pritom nie je ani podpora samostatného Katalánska medzi obyvateľmi. Dlhodobo osciluje okolo 40 až 50 percent – zrejme i preto, že Katalánci netvoria ani polovicu populácie vo svojej krajine.
Viac než čísla stojí za snahou o nezávislosť regiónu silná emócia. A s tou súčasný prezident Puigdemont naložil veľmi efektívne: po spornom a chaotickom referende a neprimeranom španielskom zásahu proti nemu sa zvýšila vlna sympatií ku Kataláncom – doma i v zahraničí. Teda „emočný“ zisk je v tejto chvíli väčším politickým kapitálom než samotný počet hlasov.
