Autorka je publicistka
Žiadna šatňa alebo pár skríň. Ale hneď celé izby plné garderóby, topánok, pančúch, šálov, kabátov a kožených búnd. Kabeliek, viest, dlhých parádnych šiat aj svetríkov jasavých farieb.
Dom bývalej starostky ukrajinského mesta Sloviansk, mojej obľúbenej destinácie pri cestách na východné separatistické teritóriá, mal dvanásť miestností. Dve z nich boli uspôsobené na skladovanie oblečenia a módnych doplnkov. Nela Štepová, pôvodne skvelá matematička a fyzička, bola veľká parádnica a aj ňou je.
„Zlato, zlato je všade. Aj na zemi! Najmenej v piatich miestnostiach má len topánky. Od podlahy po strop. Jeden pár tiež za päťtisíc dolárov," rozprávala mi moja stará známa zo Slovianska, u ktorej som v jej skromnom domčeku na okraji mesta párkrát prespala.
„To bola teda starostka! Ženská, ako má byť. Tá mala ťah! Ako kôň," spustila vždy oslavnú ódu. Neprekážalo jej, že legendárna správkyňa mesta údajne počas svojho starostovania nahromadila neuveriteľné bohatstvo.
Napriek tomu ju ľudia zbožňovali. K bontónu postsovietskej Ukrajiny vlastne patrí, že vrchnosť má nejaké tie privilégiá a pár korún k platu navyše.
Nela Štepová skutočne nestrádala. Ale zvesti o zlatých parketách a stovkách kožuchov boli predsa len prehnané. Nestihla som sa s ňou osobne stretnúť. Kým som dorazila do Slovianska, postihol Nelu dosť nezávideniahodný osud. Žena s jazykom ako britva, povesťou excentrickej bojovníčky za práva svoje aj svojho mesta mi nadlho zmizla z očí. Až teraz o sebe zase dala vedieť.
Zákon správnej vlajky
Pozná ju celá Ukrajina. Aj jej extravagantné zvyky. Každé ráno plávala vo svojom luxusnom bazéne. Pravidelne sa venovala rozjímaniu a joge. Až potom vyrazila riadiť svoje mesto. Obyvatelia Slovianska ju milovali a málokto ju nazval starostkou. Pre väčšinu bola mamou.
Lenže prišla jar 2014. Sloviansk sa v súboji medzi starým vedením krajiny, reprezentovaným proruským prezidentom Viktorom Janukovyčom, a novým, prozápadným prúdom, nazývaným hnutie Majdan, ocitol v tej najnevýhodnejšej pozícii. Prechádzal z jedných rúk do druhých a úradníci nestačili prezliekať kabáty a vyvesovať tie správne vlajky.
Hlavné udalosti sa odohrali 12. apríla 2014. Vtedy tesne po deviatej ráno skupina ozbrojencov, vedená neslávne známym ruským zbojníkom Igorom Strelkovom, vtrhla do administratívnych budov a obsadila ich s tým, že teraz bude mesto spravovať tzv. národná domobrana Donbasu. Starostka ich privítala chlebom a soľou.
Nela Štepová možno neverila, že sa na ňu niekto odváži vztiahnuť ruku, možno si nestačila zbaliť šaty a kabáty, skrátka, zostala na svojom pracovnom mieste ako kapitán potápajúcej sa lode.
Najskôr separatistov oslovovala „naši chlapci“. Ďakovala ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi za oslobodenie Slovianska a vyzývala jeho obyvateľov, aby v referende dali hlas samostatnej, na Ukrajine nezávislej doneckej ľudovej republike.
Na miestne obyvateľstvo malo jej konanie obrovský vplyv - tak už aj mama sa k nim pridala! Povedali si. A pridali sa tiež. Vyvesili podľa vzoru radnice ruské vlajky a doplnili ich vlajkami DLR.
Facky a týranie vo väzení
O niekoľko týždňov však Nela z dodnes neobjasnených príčin obracia. Možno to bol inštinkt, ktorý jej napovedal, že koniec Strelkova a jeho bandy sa blíži. A že sa treba pripraviť na príchod ukrajinskej armády.
