Reč prokurátora Čižnára, že vo veci daňovej kontroly KTAG prezident na neho žiadny nátlak nevyvíjal, je pádna odpoveď na – po nedeli – meritórnu otázku, že kto z dvojice Kiska/Fico je luhár.
Niežeby o osobe mal autor najmenšiu pochybnosť, avšak do kakofónie zvukov oberajúcich publikum o schopnosť rozlíšiť podstatné od nepodstatného je dôležité podotknúť, že vstup Čižnára je rezultatívny.
Čižnár o rozhovore s Kiskom: Prezident odo mňa nič nežiadal Čítajte Kiska : Fico 1:0.
Prokurátora si necháme na potom, avšak jeho zástoj – mohol pokojne mlčať – sa dá vnímať aj ako emancipačný krok či znamenie...
Keby sme žili vo vyspelejšej demokracii s kvalitnou verejnou debatou, Ficovi by v situácii „po Čižnárovi“ nezostávalo nič lepšie, len si za manipuláciu (lož), že Kiska si chcel „vec vybaviť“, nasypať sadze na (hlúpu) hlavu. A povedať, sorry, pardon.
Priznanie vlastnej chyby (lži) je však to posledné, čoho by sa vo vojne inštitúcií, ktorej urobil v nedeľu slávnostný výkop, mohol Fico dopustiť.
Vojna inštitúcií? Narábať s kauzálnymi súvislosťami je v slovenskej politike, ktorá sa vyznačuje iracionalitou (Danko!), dosť sporné a nevďačné. Útok na Kisku má však akurát dosť ingrediencií, aby sme za angažmánom samotného Fica – ktorý sa mohol zostať prizerať, ako sa prezident pečie-varí – tušili akýsi plán.
