Autorka je herečka
Môj posledný mesiac sa niesol v duchu práce. Práca šľachtí. A ja už ľuďom asi pripadám ako šľachtičná, lebo majú tendenciu pýtať si odo mňa peniaze.
Bolo to tak odjakživa. Zrejme vyžarujem istú pohodu, ktorú ľudia pripisujú tomu, že „nema problema s peňázmi“.
Čo je vlastne pravda. Nikdy som nemala problémy s peniazmi, ani bez nich. Nepripisujem peniazom takú váhu, asi preto. Sústredím sa na iné dôležitejšie veci, a tie peniaze si ku mne nejako prirodzene nachádzajú cestu. Zrejme tušia, že s nimi dobre naložím. Peniaze nie sú moja životná téma. Je to pre mňa energia ako každá iná.
Smoliar strýko
Volá strýko. Stopro odo mňa niečo chce. Aj tuším čo.
- Ahoooj, Šipka, no jako?
- Dobre. Nič sa nezmenilo.
- V tvojom prípade, chvalabohu.
- Počúvaj, nemáš náhodou nejaké korunky?
- Načo potrebuješ?
- Na život. Na cigarety, kávu, autobus a rezeň, šak ma poznáš…
Zasmeje sa svojím typickým chrchľavým smiechom, z ktorého sa na rodinných oslavách ideme pocikať.
Strýko je smoliar, čo robil celý život zlé rozhodnutia a dnes ledva prežíva. Aj také sa deje. Zabijeme ho? No, nezabijeme. Lebo je to rodina a slúži nám ako zlý príklad, ktorý je rovnako dôležitý ako ten dobrý.
Maliar, bubeník, bonviván
Ľúbi fajčiť, človek si ho ani nevie predstaviť bez cigarety, je to ako jeho čapica, ktorú nosí stále na hlave a dodáva mu charakter maliara.
Nemyslím toho, čo maľuje steny. Svojho času aj maľoval aj hral na bicie, to boli jeho sľubné úvodné roky života, keď ho chcela každá žena. Tak mu to pristalo. Za pár korún si zadovážil dobré handry a nosil sa ako bratislavský bonviván.
