Keď parlament zrušil Mečiarove amnestie, mnohí si mysleli, že krajina sa posúva ďalej od éry, keď sa politický boj ničoho neštítil.

Minister vnútra, ktorý už kričal na dobitú maďarskú študentku, že je klamárka, ešte pred tým, než súdy rozhodli, či ňou je, zakričal na prezidenta: daňový podvodník.
Chcel dať nálepku, a to aj pre prípad, že by Andrej Kiska v ďalšom prejave o krajine opäť pripomínal, že boj proti korupcii sa na najvyšších miestach nehýbe.
Navyše, Robert Kaliňák dnes môže vykrikovať na kohokoľvek s presvedčením, že jemu sa nič podobné nemôže stať. Lebo má istotu, že jeho ešte veľmi dlho vyšetrovať nebudú.
Napriek tomu, že jeho meno sa pri mnohých podozreniach skloňuje.
Prezident, na ktorého má spoločnosť vyššie morálne nároky než na ktoréhokoľvek politika tejto krajiny, urobil chybu, keď neprišiel s vysvetlením ako prvý. A zľahčoval.
Ale premiér Fico a jeho minister si ani len nedali námahu, aby to, ako riešia Kiskovu daňovú kauzu, nepripomínalo deväťdesiate roky a snahu povedať voličom, že veď ani on nie je o nič lepší ako my.