Autor študoval právo na Trnavskej univerzite v Trnave a bezpečnostné a strategické štúdie na Masarykovej univerzite v Brne
Európa a Blízky východ sú v období posledných niekoľkých rokov poznačené volaniami po ľudovom hlasovaní, ktoré si kladú za cieľ prekresliť existujúce štátne hranice. Pritom sa tu krížia dve protichodné snahy – územná celistvosť na jednej strane a požiadavka o sebaurčenie na druhej.
Bolo by však chybou, keby sme si mysleli, že boj týchto dvoch snáh a politická fragmentácia sú pre Európu čímsi novým.
Snahy o nezávislosť iba získavajú ľudskejšiu tvár. Nesmieme totiž zabúdať, že cieľ týchto ľudových hlasovaní je ten istý ako niekdajších teroristických útokov napríklad zo strany ETA – snaha o vlastnú štátnosť určitého etnika.
Rozpad Európy teda nie je nová otázka, je to skôr pôvodný problém v novom šate.
Bránia sa prerozdeľovaniu
Pokiaľ by sme sa pozreli na ľudové hlasovania z posledných rokov, mohli by sme z nich vyvodiť niekoľko charakteristických čŕt. Predovšetkým o nich treba povedať, že v širšej alebo užšej miere predstavujú zlyhanie pôvodného štátu.
“Čo odvráti túžbu po samostatnosti? Spravodlivá distribúcia národného bohatstva a náležitý rešpekt voči legitímnym očakávaniam rôznych menšín, a nie ich potláčanie.
„
A teda sú znakom toho, že v ňom niečo nefunguje.
Príčiny môžu byť rôzne a to tak ekonomické, politické či bezpečnostné, ako aj ich kombinácia.
Ekonomická príčina sa najčastejšie prejavuje v nerovnomernej distribúcii národného bohatstva v rámci štátu.
Príkladom je ťažba určitej suroviny, príjmy z ktorej smerujú do štátnej kasy, ale dotknutý región nevidí zlepšenie svojej situácie napríklad v budovaní ciest alebo kvalitnejšom zdravotníctve.
Často je však príčina prozaickejšia – chamtivosť, v dôsledku ktorej si región chce všetky príjmy ponechať pre seba. To je pomerne častý problém Afriky.
Sami sa chcú starať o bezpečnosť
Politické príčiny sa môžu prejavovať v marginalizovaní určitého regiónu obývaného konkrétnou menšinou a potláčaní jej práv, najčastejšie tých jazykových.
Bezpečnostné príčiny môžeme najzreteľnejšie vidieť na príklade Kurdov, ktorí sú utláčaní v Turecku a boli ešte viac v Iraku za čias Saddáma Husajna. V tomto prípade je pocit krivdy najsilnejší, pramení z reálneho ohrozenia, ktoré je súčasťou kolektívnej pamäti daného etnika.
