Po referende o brexite – uprostred trhania vlasov a výkrikov o konci Únie – obživli federalisti. Počuli sme argument, že konečne sa najväčší "troublemaker" odporúča. A EÚ sa začne vnútorne prepájať a utužovať jedna radosť.
Katalánska kríza spustila podobný prílev vitality v tábore zástancov Európy regiónov. Začali nahlas uvažovať, aké by to bolo, keby sa jednotlivé oblasti vnútri európskych štátov prebrali a rozhýbali.
Že sa na Kataláncov dívajú aj iné regióny, ktoré sa roky pohrávajú s myšlienkou na samostatnosť, sme pochopili rýchlo. No potom sú tu zaujímavé komplikácie: na sever od španielskeho Katalánska žije francúzska Katalánska menšina. Títo unikli pred Francom za hranicu a pozorne sa dívajú, ako Madrid zachádza s ich súkmeňovacami.
Nechcú nezávislé Katalánsko. Vravia, že ich nikto nepočúva Čítajte Nebudeme im pripisovať nejaké úmysly, ale jeden nikdy nevie.
Také obavy obchádzajú aj Grécko, keď vytrvalo blokuje prístupové rokovania Macedónska k EÚ, ak sa krajina nezriekne svojho mena. Lebo na severe Grécka je oblasť Macedónsko, po ktorej by susedia mohli zatúžiť tak ako po dedičstve Alexandra Veľkého.
Brexit vo výhľade nám tiež jasne pripomenul patchworkovú kvalitu Británie. Ostrovná únia, ktorá svoje národy držala nakrátko, chcela sa s kontinentom družiť len opatrne a podmienečne. No v novej situácii po referende sa ozvali Škóti a Íri. Že možno by bol čas zmeniť skupenstvo.
Cez okno príležitosti sa teraz tlačia aj Katalánci a možno nebudú poslední. Mnohí tvrdia, že ako sa Únia zachová v tomto prípade, bude precedensom. A že asi sme na začiatku nového organizačného momentu EÚ.
Tu však treba pripomenúť, že Brusel je v ťažkej situácii. Nemôže rozložiť mapu na stôl a začať nanovo obťahovať linky, ako to robili koloniálne mocnosti na Blízkom východe či v Afrike. Už nie je ten čas drzých priamych ťahov, pri ktorých je hlas obyvateľstva len vytím za dverami veliteľského stanu.
