Petr Šabata pracuje v Českom rozhlase
Budoucnost státu? Editor Petr Agha, Academia Praha 2017
Celé to vlastne rozpútal profesor Pavel Holländer, rodák z Lučenca, absolvent práv na Univerzite Komenského, sudca českého Ústavného súdu 1993 - 2013, prezidentom Andrejom Kiskom vyznamenaný Radom Ľudovíta Štúra. V roku 2013 vyvolal jeho článok Súmrak moderného štátu v časopise Právnik bohatú polemiku o úlohe štátu v súčasnom svete.
Bola to dôkladná výmena názorov a jej doplnením o niekoľko ďalších textov vznikol súbor Budúcnosť štátu. V dnešnom globalizovanom svete, v rozháranej Európe a v čase populistov, extrémistov a nacionalistov v politickom živote je to súbor nanajvýš poučný a užitočný.
Takže súmrak moderného štátu? Pavel Holländer v závere svojho článku píše: „Moderný štát, ktorý sa vyvinul v priebehu mnohých storočí v Európe a európskou expanziou sa rozšíril do celého sveta, už naďalej neexistuje, inými slovami povedané, mýtus štátu ako enklávy, ktorá najúplnejšie vyjadruje nádej na racionalizáciu sociálneho života, sa vyčerpal. Josef Isensee (nemecký ústavný právnik, pozn. red.) na tomto mieste kladie otázku: Smrť štátu - ale čo potom? S literárnou zveličením pritom odkazuje na Friedricha Nietzscheho - hoci je vynesený rozsudok smrti, poprava sa odkladá.“
Kde bude bezpečne
Keby sa dal zo všetkých dvanástich statí obsiahnutých v zborníku urobiť výsledný názor na dnešný štát, taký pesimistický ako názor Pavla Holländera by v žiadnom prípade nebol. Skôr naopak.
“Štát je prostredie nepriaznivé a zničené pôsobením internetu a sociálnych sietí. Pokusy o nápravu spoločnosti sa končia únikom do siekt, ktoré je ľahké vytvoriť v digitálnom svete.
„
Ďalšia nesporná autorita v českom (a čiastočne slovenskom) právnom prostredí - Jiří Přibáň, profesor právnej filozofie a sociológie na Cardiff University - odpovedal Holländerovi už v titulku svojho textu: Ranné zore globálneho konštitucionalizmu.
A v ňom píše: „Moderný štát naďalej pretrváva ako najbežnejšia forma politickej organizácie aj v globálnom politickom systéme, ktorý je inak charakteristický inštitucionálnou a organizačnou rozmanitosťou... Politická moc a zdroje legitimity moderného štátu stratili však svoju štrukturálnu aj symbolickú exkluzivitu. Štát, ktorý kedysi dominoval právnej aj politickej komunikácii, sa stal len jednou z mnohých organizácií globálnej spoločnosti. Moc suverénneho štátu sa stala súčasťou omnoho komplexnejších a náhodnejších globálnych mocenských štruktúr.“
A pripojil sa aj Jan Kysela, navyše s rámcom Európskej únie, ktorý je vnímaný ako hlavný pôvodca napätia medzi tradičným národným štátom a EÚ: „Nemám dojem, že štáty miznú, a to ani v Európe, kde sme najviac konfrontovaní s etablovanou nadnárodnou mocou Európskej únie, ktorá je alternatívou v ponímaní verejnej moci presahujúcej regióny: národný štát je v očiach hocikoho menej podstatný, pretože je nahraditeľný EÚ - v jej rámci nemusí byť život taký nebezpečný ako v šírom svete...“
Okrem tohto dojmu prináša Kysela aj súbor dobrých argumentov a kľúčový postreh: „Štát za posledné storočie značne narástol čo do úloh, očakávania, zamestnancov i peňazí na vlastnú prevádzku či redistribúciu. Stal sa obrom, ktorý je ohrozený v schopnosti efektívne zvládať svoje úlohy.“
V tejto myšlienke len rozvádza skvelú stať Zygmunta Baumana Štát, demokracia a manažment strachu, v ktorej svetoznámy poľský sociológ na príkladoch rozoberá upadajúcu legitimitu a klesajúcu suverenitu národných štátov, ktorých vlády sa len zúfalo snažia „ochraňovať“ obyvateľstvo pociťujúce ohrozenie, neistotu a strach (z migrantov, nezamestnanosti, globalizácie). Nedávno vyšlo takisto v Academii.
Provokatér bez odpovede
Vždy provokujúci filozof Václav Bělohradský v eseji Spoločnosť povoľnosti a excesov kladie otázku, v akom prostredí sa dnes musí štát presadiť ako inštitúcia legitímna a zvrchovaná.
