Keď pred šiestimi rokmi padla vláda Ivety Radičovej a dva dni na to parlament schválil predčasné voľby, bývalý poradca Mikuláša Dzurindu, istý Sergej Michalič, prehodil, že z tejto rany sa bude slovenská pravica spamätávať desať rokov.
Sledujúc aktuálnu výmenu názorov na tému „Zbedačil nás euroval?“ medzi Richardom Sulíkom a Miroslavom Beblavým sa horizont jednej dekády zdá ešte optimistický.
Sulík súhlasí, že položiť Radičovej vládu pre euroval bola chyba Čítajte Obsah komunikácie azda ani netreba interpretovať, obe strany hovoria stále to isté. Beblavý za pád vlády viní SaS, Sulík zasa SDKÚ.
Napriek tomu je však Sulíkov list užitočný, jeho úprimnosť nám pomáha nájsť jadro nedorozumenia, konkrétne v tejto časti: „Dodnes nerozumiem, prečo Radičová spojila hlasovanie o dôvere vlády s nijako nesúvisiacim hlasovaním o navýšení eurovalu.“
Mimoriadne presné hodnotenie! Sulík jednoducho nechápe, nerozumie základnej politickej logike. Dlhodobo, odhodlane až zanovito.
Kľúčové nepochopenie spočíva v presvedčení, že SaS vyjadrila nedôveru vláde pri hlasovaní 11. októbra.
Nie, to sa stalo oveľa skôr, v deň, keď Sulík prvýkrát označil zvýšenie záruk v eurovale za ekonomickú vlastizradu, teda svojich koaličných partnerov vyhlásil za vlastizradcov, čo sa nedá interpretovať inak ako vyhlásenie nedôvery.
Aby sme si rozumeli, vlastizrada, to je trestný čin s vlastným paragrafom Trestného zákona, ktorý sa dnes u nás trestá pätnástimi rokmi až doživotím, v menej šťastných časoch sa zaň dáva povraz, prípadne o čosi dôstojnejšia guľka. Skrátka, ide azda o najťažší politický zločin.
