Autor je učiteľ a spisovateľ
Pozerať sa v kine na Mečiara – no nežerte pri tom pukance! Stále je živý, takže vám chutí, nie je to ako očumovať vypreparované mŕtvoly v akčných pózach na čínskej putovnej výstave, hoci fascinácia je rovnaká, nestíhate si pretierať oči, ústa dokorán a v prípade Mečiara sa podobne ako za starých čias nestačíte čudovať, čo počujú vaše uši.
Vlastne to ani nemusíte absolvovať, stačí si to predstaviť. Zostanete doma, pretože ísť do kina na Mečiara je to isté, ako pozerať sa na jojke na Marošovú. Stále je to nechutný voyerizmus, akurát v intelektuálnej verzii. Vy ste lepší, vždy o krok pred ostatnými.
Mečiar sa pri filme Terezy Nvotovej cítil bezpečne. To nie je dobré znamenie Čítajte Deväťdesiate roky ste prežili pri plnom vedomí a tak si najnovší film o hrdom synovi národa môžete v predstavách doplniť jeho clivou pesničkou na rozlúčku alebo ľubovoľnou scénkou, napríklad rozhovorom, počas ktorého v štúdiu zlomil sekeru.
Už nápad rúbať drevo v televízii bol sám osebe taký geniálny, že ho vari nemohol vymyslieť nikto iný ako Flašík. Mečiarova nešikovnosť zanechala hlboký dojem, hŕstku posmievačov nikto nebral vážne. Národ nebol v hocijakých rukách. Bol v rukách chlapa.
No a to nás široký oblúkom privádza k hrdinom dnešných dní.
