Autorka je lekárka a spisovateľka
Keď som pred troma rokmi po dlhom čase opäť cestovala nočným vlakom z východu do Bratislavy, trochu som sa bála scenára, ktorý som si pamätala zo študentských čias: vlak plný mužov odchádzajúcich na týždňovku.
Do vagóna však spolu so mnou nastúpili takmer výlučne ženy. Väčšina v strednom veku. Opatrovateľky, došlo mi. Cez tenkú stenu kupé lôžkového vozňa som si potom vypočula, ako sa kde ktorej robí – príbehy, často hodné filmového, ak nie literárneho spracovania, striedali príbehy.
Hovorili sme s opatrovateľkami, mikrobusom sa vyhýbajú Čítajte Ráno, keď sme vystupovali, som si ich obzrela. Ženy s teleskopickými rúčkami na kolieskach: dajú sa ľahko presunúť, aby tlačili invalidné vozíky a vodili von rakúske psy, kým im doma sused kŕmi orecha, čo dovliekli vnúčatá. Mnohé z tých žien ich určite majú. Tie vnúčatá.
Mnohé z nich už samy majú problémy, s ktorými som ich stretávala vo všetkých ambulanciách, kde som v rámci povinnej cirkulácie stážovala.
Všimla som si, ako sa im kolegyne snažia vyjsť v ústrety pri termínoch, aby sa stihli „vybaviť“, kým zase pôjdu. Raz sme mali v ambulancii dokonca ženu okolo sedemdesiatky, ktorá takisto musela byť hneď zdravá, lebo mala „zajtra odcestovať do Rakúska opatrovať“.
