Vlak divadiel stojí až na konečnej

ýždňovým krokom stali po novembri 89 prakticky prvými na Slovensku, ktorí svoju nespokojnosť dokázali vyniesť ďalej z krčiem a bufetov a silácke "pivné" reči vymenili za transparentný postoj. Na viacerých vidieckych scénach, ktorým bujné administratívne aparáty začali bezpečne zachytávať peniaze pre také primárne veci ako naštudovanie novej hry, to dokonca ani nebola voľba na dlhé rozmýšľanie. Štrajk bol pre nich viac-menej spontánnym vyústením z "drobností", ktorými im pán minister znepríjemňoval život. Nasadli tak do vlaku, ktorý nezastavuje nikde, iba na konečnej. Ukončenie protestu - zo strachu, z jednoduchej únavy "vyštrajkovaním sa" - bez akýchkoľvek vydobytých práv, by dnes nebolo len zastavením, ale aj krokmi späť. Mocní by získali cennú skúsenosť, že na Slovensku sa ešte stále nezrodil občan, odhodlaný stáť si za svojimi prirodzenými právami. Že ešte vždy tu stačí vytiahnuť pár zastrašujúcich formuliek zo slovníka 50-tych rokov a neposlušné deti prestanú trucovať. Dnes už by bolo premrhaním šance nechať sa "vyhecovať" zástupmi Bačov, Borščov a Luknárov, ktorí trhajú umelcom zmluvy skôr, ako ich noha vkročila do divadla. Zakladajte si "eseročky" - necháva sa počuť minister Hudec prostredníctvom svojej odvážnej hovorkyne. Možno si niekde jeho slová o privatizácii po dnešných skúsenostiach zoberú k srdcu. Ale až potom, keď čarodejník Hudec predloží účet za svoje vymyslené patvary transformácie, na ktoré mu nechcú popustiť z finančného kohútika už ani jeho kamaráti vo vláde. Ak mu teda tečú nervy, celkom oprávnene. Dostal sa do konfliktu nielen s umením ( z čoho ho hlava určite nebolí), ale aj so štátnym mešcom. A jeho strážcom môžu celkom prasknúť nervy ešte skôr ako hercom. Dovtedy je tu pre Hudeca len jedna odpoveď, ktorú mu adresoval, zatiaľ iba za divadelníkov, Michal Kožuch : "A čo keby ste si vy založili iných daňových poplatníkov?..."