Peter Darovec je literárny kritik a pedagóg
Ruzká klazika, Daniel Majling, OZ BRAK 2017
Táto netradičná zbierka poviedok sa dá čítať dvoma veľmi odlišnými spôsobmi, ktoré vedú k dvom veľmi odlišným kritickým záverom. Samozrejme, každý čitateľ (a dokonca aj kritik) má právo vybrať si ten svoj spôsob čítania knihy, ale v tomto prípade by hádam bolo poctivé vyskúšať ich oba a o výsledkoch oboch čítaní potom aj napísať.
Prvé čítanie je akademické, poučené, sofistikované. Také, ktoré vníma text v historicko-poetickom kontexte, zaraďuje ho do akýchsi estetických rámcov, porovnáva s inými textami s podobnými tendenciami...
Takéto „učené“ čítanie je v prípade Majlingovej knihy Ruzká klazika veľmi vďačné. Dospieva totiž k rýchlemu a jednoznačnému záveru, ktorý sa dá zhrnúť do jednej krátkej vety: Tento text je čistá postmoderna.
Čiztá poztmoderna
Dôkazov, ktoré takýto záver podporia, ponúka kniha množstvo. Niektoré hneď na obálke.
Ak je jedným zo základných postmoderných postupov literárna hra založená na mystifikácii obrátenej k samotnému textu, jeho pôvodu či autorovi, tak Daniel Majling uvádza sám seba na obálke knihy nie ako autora zbierky poviedok, ale „len“ ako zostavovateľa a prekladateľa antológie – teda zbierky poviedok viacerých autorov.
“Tu sa pritom „fejkuje“ nielen literatúra, ale aj skutoční ľudia pohybujúci sa okolo literatúry. Za autora už i tak vtipného predslovu je ešte vtipnejšie označený akýsi Ján Štrasserr. Rozhovor vedie akýsi Dado Naď.
„
Obálka pritom avizuje aj ďalšie postmoderné postupy. Názov Ruzká klazika je predsa zjavným intertextuálnym odkazom (nič nie je postmodernejšie než odkazovanie literárneho textu na iné texty).
A keďže je tu tá „ruzká“ klasika ešte aj skomolená, tak ide aj o odkaz ironický (v teórii postmoderny sa hovorí o radikálnej irónii).
Čo obálka knihy sľubuje, to jej vnútro v plnej miere dodáva. Zbierku tvoria poviedky napísané komickou imitáciou klasického ruského štýlu. Táto imitácia sa navyše sama stáva témou knihy. Próza takto odkazuje sama na seba (áno, aj to patrí do základného repertoáru postmoderny).
Mystifikačný príbeh pôvodu tohto textu sa formuluje hneď na úvod, v predslove a potvrdzuje sa v záverečnom rozhovore s fiktívnym autorom – imitátorom.
V týchto rámcoch sa čitateľ dozvedá legendu o samotných poviedkach, ktoré sú vraj len neveľmi podarenou napodobeninou kvalitnej literatúry. Tento literárny „fejk“ sa dostáva do komických – pretože celkom nenáležitých – súvislostí so všetkými známymi „fejkmi“ komerčného sveta, ako sú pašované ukrajinské cigarety či lacné čínske napodobeniny známych značiek.
