Pri pohľade na trápenie s Andrejom Dankom by komentátor Roberta Fica niekedy azda aj poľutoval, ale treba čestne priznať, že vždy napokon predsa len preváži vrodená zlomyseľnosť.
Smer totiž z ľavicovo-nacionalistickej agendy dlhodobo ťažil a je len historickou spravodlivosťou, že sa nemá ako brániť, keď mu SNS konkuruje práve v tomto spektre.

Vzorovým príkladom sú trináste (štrnáste...) platy a najnovšie aj realizácia veľkolepého projektu národného leteckého dopravcu.
Platy sú v jadre pokračovaním trinástych dôchodkov inými prostriedkami, národný dopravca ide v línii konceptu budovania „zdravého vlastenectva“ a keďže ich vlastne nemá ako odmietnuť, tak si ich radšej adoptuje.
Napokon, rozumieme. Existujú predsa akési neformálne atribúty štátnosti, bez ktorých by sme sa síce zaobišli, ale ich samotné bytie akosi podčiarkuje, že krajina má právo na existenciu, respektíve symbolizuje jej veľkosť. Napríklad armádu a národné divadlo by mal mať úplne každý, štátne aerolinky už naznačujú, že máme do činenia s krajinou vyššieho rangu.
V tomto zmysle po príklady netreba chodiť ďaleko.