Peter Vajda si nezjednodušoval svet. Ani v rozhovoroch, ani v skutočnosti. Mal svoju predstavu o slušnosti, noblese a o hraniciach, ktoré by nemali prekračovať ani tí, čo si môžu kúpiť všetko. Aj most ponad tie hranice.
Peter Vajda mal rád noviny. Dozrieval na príkladného vydavateľa spolu s nimi. Ani na chvíľu nezabúdal, akú majú moc a ani to, aká je krehká ich nezávislosť. Nevystatoval svoj status majiteľa novín na obdiv a nikdy ich nepotreboval ako atómový kufrík.
Nezasahoval do chodu novín. Ani vtedy, keď sa mu občas novinársky pohľad na svet zdal zjednodušený. Nechcel článoček, zmienku obchodného partnera alebo mediálny úder pod pás konkurenta. Považoval to za niečo, čo sa v slušnej rodine nerobí.
Nezakladal SME, aby zarobil peniaze, a nepodporoval ich štvrťstoročie, aby sa mu darilo ešte lepšie v biznise. V jednom z mála rozhovorov, ktoré poskytol novinám, povedal, že jeho angažovanie v médiách vnímal „ako svoj príspevok k demokracii“. Peter Vajda bol jeden z mála majiteľov novín, ktorému novinári podobné vyjadrenie uverili.
Nebol človek skratiek a rád sa rozprával. S ľahkosťou rozvíjal akúkoľvek myšlienku a vysvetľoval ju, akoby aj sebe samému. Tešil sa z momentov, ak sa počas rozhovoru vynorili nejaké spoločné pravdy, ale nikdy si ich nevynucoval.
Redaktori SME nemajú mnoho spomienok na stretnutia s ním. V redakcii sa ukázal len málokedy. Ja ako šéfredaktorka SME som sa neučila, kto je Peter Vajda cez intenzívny kontakt s ním. Práve naopak. Pochopila som, aký bol vydavateľ, najmä tým, že v mojom pracovnom živote, bol takmer neprítomný.
Vskutku, jeho vydavateľská absencia v redakcii bola najvzácnejšou prítomnosťou, akýmsi pocitom istoty, ešte intenzívnejším v posledných troch rokoch, a my sme Petrovi Vajdovi vďační, lebo vedel, že nezávislosť je občas krehká ako starožitná porcelánová šálka, ktorá praskne aj pod prudším dotykom.
