Šokujúci bol pre mnohých ľudí, ktorí v pondelok večer prišli pred ministerstvo kultúry, pohľad na mladého muža v šuštiakovej súprave, ktorý stál na stĺpiku pri bráne, o hlavu tak prevyšoval ostatných, a kričal na policajtov chrániacich Hudecovo sídlo: Už si nepamätáte november 89? Toto je ako v novembri 89! - a tak podobne. Nebol sám, podobne kričali desiatky ľudí, ale ten mladý muž v šuštiakovej súprave pôsobil zvlášť bizarným dojmom - bol to totiž riaditeľ súkromnej televízie Markíza. Pavol Rusko v pondelok večer definitívne skončil hru na televíziu, ktorá je tolerantná ku všetkým, nekonfrontačná. Keď sa pred desiatou večer objavil na obrazovke Markízy nápis Mimoriadne správy, ani štrajkujúci na ministerstve kultúry sledujúci malý prenosný televízor nechceli veriť vlastným očiam a skandovali:"Markíza! Markíza!" Markíza priniesla záznam zo zásahu policajnej jednotky proti štrajkujúcim umelcom a poslancom na pôde ministerstva kultúry. O tento spravodajský šot určite bol a bude záujem v medzinárodnej spravodajskej sieti. Ale to nie je dôležité. Podstatné je, že Markíza umožnila tisíckam slovenských občanov na vlastné oči vidieť, čo sa dialo na ministerstve. Ani rádio, ani noviny nemôžu tak presne podať obraz toho, čo sa v pondelok večer dialo. Televízia je v tomto smere nezastupiteľná. Markíza v pondelok vyplnila medzeru, ktorá tu bola, keďže STV a VTV nemožno považovať za nezávislé médiá. Samozrejme, motívy, prečo to komerčná televízia urobila, nie sú zrejme čisto občianske, zrejme v pozadí bude najmä privatizácia okruhu STV 2, ale v pondelok večer to nebolo podstatné. V pondelok večer získali štrajkujúci umelci významného spojenca. Televíziu, ktorá môže ovplyvniť názory stoviek tisícok ľudí.