Napriek hrôzostrašnej vidine letieť znovu Aeroflotom som sa na štvrtú cestu do Mongolska veľmi tešil. Čakala nás predsa púšť Gobi a jej extrémne nedostupná časť Veľká Gobi aj s niektorými z najvzácnejších zvierat na zemi.
Pristávame v Ulanbátare a práve začína snežiť. Na koniec septembra to tu nie je nič nezvyčajné. Keďže nám zrušili vnútroštátny let, na druhý deň sadáme do legendárneho ruského UAZ-u alebo „kostritrasa“ či štiepiča lebiek, ako tento náš dopravný prostriedok nazývame po skúsenostiach z rokov minulých. Kto si v ňom nešvihol hlavu o vyčnievajúci plech pri dverách, ten ako keby sa v ňom ani neviezol...
Na druhej strane bez tohto auta si cestovanie po Mongolsku ani nedokážeme predstaviť. Auto zvládne skoro všetko, dá sa skoro vždy opraviť, nie sú tu bezpečnostné pásy a sedadlá sú aj v protismere jazdy. Tie si vyberám práve ja.
Spanie na bobkoch a pod tisícami hviezd
Na začiatok je to iba 700 kilometrov po asfaltke, čo je v Mongolsku skoro zázrak. Prvé, čo vidíme neďaleko benzínovej pumpy, sú žeriavy stepné v jazierku. Bohužiaľ nezastavujeme, lebo si myslíme, že ich ešte bude dosť. Je to chyba... Už sme ich nevideli...
Miernym diskomfortom v Mongolsku je nedostatok hotelov v krajine, presnejšie ich úplná absencia. Ale na druhej strane vás privítajú v každej jurte, dajú vám najesť a ponúknu teplé mlieko s čajom. Keďže mlieko vôbec nepijem, mám celkom problém v takomto prípade neuraziť hostiteľa.
A potom ešte existuje jedna možnosť nocovania. Kde vám napadne...
Mongolsko je obrovská krajina s rozlohou skoro 1,6 milióna štvorcových kilometrov. Žije tu niečo málo vyše troch miliónov obyvateľov, z toho skoro polovica v hlavnom meste Ulanbátar. Tak miesta na stanovanie je v tejto krajine viac než dosť. Aj keď je to väčšinou na kozích bobkoch, pretože sa tu pasie niekoľko desiatok miliónov kusov dobytka.
Mám neuveriteľne rád prespávanie v krajine, toľko hviezd ako tu neuvidíte vari nikde. Nie je tu takmer žiadne svetelné znečistenie.
Ľubozvučná reč tiav
Asfaltka zmizla a nastupujú klasické mongolské poľné cesty. Niekedy tu náš UAZ vyvinie rýchlosť aj 80 kilometrov za hodinu, ale bohužiaľ denný priemer je tak maximálne okolo 30 km/h. A vzdialenosti sú tu nedozierne. Ten, kto má problém s platničkami a chrbtom, po tejto kúre natriasania sa v aute bude určite vyliečený. Platničky zaskočia na svoje miesto.
Cestou blúdime v horách v nadmorských výškach okolo 2400 metrov nad morom. Mala by tadiaľto viesť cesta, ale postupne sa stráca v horskom kaňone a aj náš šofér si už nie je úplne istý. Musí ísť peši skontrolovať situáciu. Keď sa vracia, akurát nad nami začínajú krúžiť supy a orlosupy...
Bohužiaľ tadiaľ cesta nevedie a tak sa ďalšiu hodinu ideme trmácať naspäť. Niekedy je až neuveriteľné, kadiaľ auto prejde...
