Zvláštne to chutí na jazyku liberála, ale predsa: do čerta so všetkými bojovníkmi za akési väčšie slobody, ktorých už majú dostatok, ale za ich dosiahnutie budeme musieť platiť všetci.
A do pekla s ľuďmi, ktorí manipulujú s našimi osudmi nedbanlivo, pretože si myslia, že ich svet sa sám zachráni. Život je predsa krehký a chcete od neho veľa, ak má vyvážiť všetku ľudskú hlúposť.
Reč je (nielen) o španielskej kríze, v ktorej dvaja politici svojím egoizmom a aroganciou priviedli dôležitého člena Európskej únie ku kríze.
Španielsky premiér Mariano Rajoy mal šancu sa kedysi dohodnúť s Kataláncami ohľadom ich väčšej autonómie, ale jeho voliči neboli nadšení stúpenci federalizmu.
A keď v roku 2010 španielsky ústavný súd odmietol dohodu, ktorú už predtým odsúhlasili parlamenty oboch krajín, oheň bol na streche.
Na druhej strane katalánsky líder Carles Puigdemont, napriek tomu že v jeho regióne väčšina voličov nikdy nepodporila separatizmus, aj tak vyhlásil (nelegálne a neplatné) referendum o nezávislosti, výsledkom ktorého bolo takmer tisíc ľudí zranených a Katalánsko sa dostalo do ústavnej krízy, z ktorej už nebude cesta naspäť ku statusu ante quo bez pomoci Madridu.
