Autorka je publicistka
„Boli to príšerné časy. Mal si už tri roky, jesť si chcel ako dospelý. Prsia si mi vysal bezozvyšku - koľko len tam bolo toho riedkeho mlieka! Pre teba primálo. A tak si ich nepríčetne tlačil, trhal zubami, ešte chcem, ešte. Ale už v nich nič nebolo. Daj mi chleba, prosil si. Kde by som vzala chleba? Ku koncu leta sme všetku slamu zo strechy zjedli, všetky kobylky v okolí pochytali.“
Guzel Jachinová vyzerala pri kaviarenskom stolíku ako študentka, ktorá čaká na kamarátku. Nežná, krehká, nesmelá. Nikto by nepovedal, že dokáže položiť na papier taký opis hrôz a nešťastia, aký sa jej podaril zhromaždiť v jej prvotine Zulejka otvára oči.
Mladá rusko-tatárska spisovateľka v nej opisuje hladomor bez toho, aby z neho niekoho priamo obviňovala, uvádzala ho do politicko-historických súvislostí a vysvetľovala, prečo a kedy hospodári v celom Rusku prišli o obilie, dobytok aj vieru v lepšie zajtrajšky.
„Zostala som s vami štyrmi sama. Ty si mal aspoň moje mlieko, ale tí starší nič. Neopováž sa na to ani pomyslieť. Počuješ! Tisíckrát som ti to opakovala, a poviem ti to tisíci prvý: Ja som ich nezabila. Sami zomreli. Hladom. Mlieko som im nedávala, to je pravda. Všetko, čo vo mne bolo, som do poslednej kvapky nechávala pre teba. Oni zoslabli a ty si zosilnel. Potom umreli. Počuješ, synku! Nie, my sme ich nezjedli. Pochovali sme ich! A že nemajú hroby...?“
