Kto sa stráca v spleti vzťahov a neistôt slovenskej politiky, môže sa vždy oprieť o dve železné konštanty. Prvá znie, že keď Robert Fico predloží do parlamentu zmenu ústavy, vždy sa nájde 95 poslancov, ktorí ju podporia. Druhé pravidlo je politicko-ekonomickým variantom Parkinsonovho zákona: deficit verejných financií rastie až do výšky, ktorá je v eurozóne politicky akceptovateľná (ak nie ste Francúzsko alebo Španielsko, na tých pravidlá asi neplatia).

Najnovším dôkazom je účtovanie Eurostatu, podľa ktorého náš deficit opäť nesplnil plány, vyštveral sa nad dve percentá HDP, čo je piaty najhorší výsledok v eurozóne. Nie je to však dielo jednotlivca, Peter Kažimír stavia na pevných základoch.
Keď Jánovi Počiatkovi v roku 2009 realita po mesiaci roztrhala rozpočet, vo vláde si povedali, že masaker to bude tak či tak, hlboko pod povolené tri percentá sa prepadla polovica eurozóny, tak možno povoliť opraty. Vo volebnom roku 2010 to nemohlo byť lepšie, takže sme vypestovali dva mocné, svojstojné osempercentné deficity, ktoré dodnes tvoria piliere nášho dlhu.