Keď 28. októbra 1918 vznikla Československá republika, bol Milan Rastislav Štefánik – jediný slovenský zakladateľ tohto štátu – práve v Japonsku. O ničom nevedel. Bol ešte stále znechutený okolnosťami vyhlásenia nezávislosti československého národa, o ktorom sa pred pár dňami dozvedel – z novín.
Nesúhlasil so znením washingtonskej deklarácie, nesúhlasil s tým, ako boli rozdelené ministerské posty v dočasnej vláde, ani s tým, že vôbec boli.
Podľa neho mala riadiacim orgánom zostať Národná rada a ak už silou mocou potrebovali ministrov, ministrom zahraničných vecí chcel byť on sám. No v novinách si prečítal, že má na starosti armádu a zahraničie podlieha Benešovi. Nikto to s ním nekonzultoval.
Štefánik smeroval za legionármi na Sibír, bol unavený, chorý a sklamaný. Tak veľa toho doteraz urobil pre vznik budúceho štátu, a predsa sa cítil odstavený. V Amerike a Európe sa vyjednávalo a rozhodovalo, no všetko mimo jeho dosah a on sa o výsledkoch dozvedal s oneskorením.
Keď však 13. novembra 1918, tesne pred tým, ako Štefánik nastúpil na loď smerujúcu z Japonska do Vladivostoku, prišiel telegram z Prahy, roztriasli sa mu ruky. Písalo sa v ňom, že českí a slovenskí legionári z Talianska a Francúzska – tí, ktorých on sám pred pár mesiacmi zorganizoval a presvedčil – triumfálne vpochodovali do Prahy. Takže Česi a Slováci sú konečne slobodní, uvedomil si. Štefánik si text šťastne znovu prečítal a omdlel.
Buta tót alebo Čo všetko vedia Slováci vydržať
Pre tých, ktorí si pamätajú z hodín dejepisu len všeobecné floskuly o porobe nášho ľudu v rakúsko-uhorskej monarchii, môže byť 28. október 1918 málo zaujímavým a dôležitým dátumom.
Prípadne, ak sú formovaní tradovaným názorom, podľa ktorého medzi Maďarmi a Čechmi až taký rozdiel nebol, teda aspoň v miere pohŕdania Slovákmi. Keď som sa mojej prababičky, narodenej v roku 1900, ako tínedžerka pýtala, ako to bolo s tým vznikom Československa, tak len pokrčila plecami a povedala, že tu boli maďarskí žandári a hovorili buta tót a potom zrazu prišli českí četníci a hovorili blbej Slovák.
A predsa! Keď sa začítate do vyše sto rokov starých listov, denníkov a novinových článkov, dôjde vám, ako sa našim predkom žilo. Tým, ktorí sa rozhodli, že sa nestanú Maďarmi, ale zostanú Slovákmi.
Keď som pátrala po motiváciách Milana Štefánika, prečo sa až manicky snažil o vytvorenie štátu pre Slovákov, našla som v jeho článku pre pražský časopis Čas jeho vyhlásenie, že Slováci v Uhorsku síce môžu žiť, ale dýchať nie.
Nebolo to básnické zveličenie. Pred Vianocami roku 1902 vyšlo v Čase toto: „V Rimavské Sobotě vyloučili šest slovenských gymnasistů, protože se zjistilo, že kdesi na výletě si zpívali slovenské písničky. Vyšetřování není ještě skončeno, ale studenti už znají svůj osud...“
Neskôr zas v roku 1903: „Na myjavských kopanicích dostali učitele, který chtěl provádět „maďarskou vlasteneckou misi“. Probudilý lid začal reptat a na čele s prostým rolníkem Janem Masným energicky provolali zpupnému ohlupování mládeže: „Naše deti sú deti slovenské a nie maďarské. My nechceme, aby ste ich v maďarskom jazyku vyučovali, ale po slovensky.“ Učitel sedláky žaloval a v Nitře jim naměřili 3-8 dnů (bouření proti vrchnosti“) a Masnému mimo to 100 K pro smělé jeho vystupování vůči předsedovi soudu.“
