Pohár sa prelial - a na rozdiel od novembra 1989, keď zásah polície voči študentom vyvolal najväčšiu reakciu v umeleckej obci, pondelňajší zásah voči umelcom vyvolal najväčšiu reakciu medzi študentami. Asi je to logické - vždy totiž najviac zareagujú ľudia s najväčšou citlivosťou na krivdy, a mladí a umelci či intelektuáli medzi takých patria. Pohár má aj druhú stranu - zásah polície bol jednoducho neprofesionálny, lebo ak bol v súlade so zákonom, nemal sa skončiť rozpačitým fiaskom, a ak v súlade so zákonom nebol, nemal sa konať vôbec. Ako obyčajne, pykať bude malá rybka plk. Augustín, na veľké ryby Krajčiho, Hudeca a Mečiara zatiaľ nedošlo. Snaha o dialóg na pôde parlamentu sa skončila ako vždy doteraz - rozhovorom s "hluchými" poslancami vládnej koalície. A pritom (z naivného aspektu videné) stačilo tak málo - aby Hudec nezdrhol a s umelcami rokoval. To by však musel mať záujem o riešenie problémov vo vlastnom rezorte. Jednoducho povedané - ani koalícia nemá záujem o dialóg, lebo v ňom by musela ťahať za kratší koniec, ide jej o konflikt s umeleckou obcou a o jej prevalcovanie, čo de facto by malo znamenať zastrašenie ostatných nespokojných občanov. Premiér je vo svojom živle - už si nemusí nepriateľa trápne vymýšľať, má ho pred sebou identifikovaného. Navyše konflikt s divadlami, vysokoškolákmi či novinármi nemá zatiaľ v sebe celospoločenský kaliber (najmä ak sa divadelníkom nedarí dostať do televíznych programov a väčšine občanov zrozumiteľne vysvetliť, o čo im vlastne ide), a keďže ani opoziční poslanci sa nevyznačujú priveľkou razanciou a efektivitou v kontakte so svojimi parlamentnými kolegami, nedá sa očakávať, že by sa miska váh náklonnosti verejnosti v tomto konkrétnom spore prevážila v Mečiarov neprospech.