Autor pôsobí v treťom sektore
Je to pár dní, čo sa médiami prehnala búrka reakcií na dokument Zuzany Límovej Medzi nami.
Film poukázal na smutnú realitu našich pôrodníc, napovedajúc, že v mnohých našich zdravotníckych zariadeniach (nejde len o pôrodnice, tie sú len do očí bijúcim príkladom) sa za zavretými dverami odohráva akýsi tichý, neraz neuvedomovaný, súboj zdravotníci vs. pacienti/klienti.
Límovej film sa tak stáva obžalobou zlyhávajúceho systému ako celku. Obžalobou, ktorá sa zďaleka netýka len rodiacich žien, ale nás všetkých.
Peniaze nie sú všetko. Napriek neustále opakovanej argumentácii ich nedostatkom, má tento súboj vo vnútri našich nemocníc s nimi spoločného len málo. Oveľa viac v ňom ide o moc, postavenie, zachovanie akejsi sociohistoricky zadefinovej nadradenej pozície pána doktora z kolektívnej pamäte slovenskej dediny a malomesta.
A niet pritom markantnejšieho príkladu, než je práve v Límovej filme pranierované pôrodníctvo.
Z klientiek pacientkami
Dánska odborníčka: Zážitok v slovenskej pôrodnici ma šokoval Čítajte Pôrodníctvo je presne tá časť zdravotníctva, v ktorej až na výnimky nehovoríme o pacientkach, ale o klientkach. Ženy v druhom stave netrpia žiadnou chorobou. Gravidita nie je patologický stav a do nemocnice idú preto, aby im tam poskytli službu, odbornú asistenciu pri čomsi takom prirodzenom, ako je pôrod.
A tam kdesi nastáva problém.
Ako je možné, že sa na urgentnom príjme z týchto svojprávnych ľudí - klientiek, razom stanú pacientky? Pritom za normálnych okolností - viď aj blízke príhraničie - by prakticky nepotrebovali viac než odbornú asistenciu a dohľad.
U nás sa však z príchodu dieťaťa na svet stáva proces, ktorý treba riešiť medicínsky.
No prečo sa tie inak sebavedomé ženy odrazu poddajú? Zomelú ich okolnosti a systém. Ich ľudské práva idú bokom, aby mohli byť systémovo oberané o ľudskú dôstojnosť.
