Vyhlásenie nezávislosti posunulo Katalánsko kdesi medzi protektorát Madridu a občiansku vojnu, čo je v EÚ a 21. storočí vývoj nikým neočakávaný.
Skutočnosť, že veci dospeli až po deložovanie katalánskej vlády (na základe článku 155 ústavy), svedčí o zlyhaní celej pyrenejskej politiky. Suverenistické želiezka predsa žeravili už od finančnej krízy, takže na kompromis bolo času a času.
Aj keď centrálna vláda z pozície sily preberá moc v Barcelone, nevidieť rozumné pokračovanie. Plán premiéra Rajoya - dočasné prevzatie právomocí autonómie a nové voľby – sa totiž ukáže ako slepá ulička v prípade, ak sa Katalánci priklonia opäť k tej istej separatistickej väčšine.
Ak je súčasťou madridského scenára aj násilné obsadzovanie barcelonských úradov – zrejme áno – prípadne aj zatýkanie politikov a aktivistov (to skôr nie), tak zakladajú podmienky pre nástup ešte suverenistickejšej väčšiny v katalánskom parlamente, než je terajšia, ktorú práve rozpustili. .
