Autor je ekonóm a pedagóg
Nešťastím makroekonómie je, že nemôže robiť experimenty. O čo lepšie by sme rozumeli vplyvu vládnych výdavkov na výkonnosť ekonomiky, ak by sme mohli do dvoch Petriho misiek položiť dve grécke ekonomiky a jednej naordinovať iba polovičnú dávku fiškálnej konsolidácie?
Ekonómom nezostáva nič, iba porovnávať jednu ekonomiku v rôznych obdobiach alebo viaceré hospodárstva medzi sebou. Jablká však nie sú hrušky a ani pokročilé štatistické techniky vždy nevyriešia kľúčový problém, ktorým je, že nútené šetriť sú zvyčajne práve tie ekonomiky, ktoré sú na tom zle. A v takýchto krajinách môže fiškálna politika pôsobiť inak než v zdravých krajinách.
Na pomoc prichádzajú takzvané prirodzené experimenty. Jeden poskytol Barack Obama. Nie síce v znižovaní výdavkov, ale naopak, v ich zvyšovaní. Deväťsto miliárd dolárov, ktoré Obamova administratíva v roku 2009 vyčlenila na stimulovanie ekonomiky, sa medzi štáty USA nerozložilo podľa toho, kde bola kríza najakútnejšia, ale podľa toho, ktoré štáty trpeli nedostatkom infraštruktúry alebo potrebovali zdroje na zdravotnú starostlivosť.
