Aj keď superlatívy ako „historický“, „prelomový“ (a pod.) neberú konca, zaujímavejší na zjazde KS Číny než jeho závery bolo prijatie na Západe. Najmä v ľavom mainstreame je obraz tristný – viac či menej skrývaný obdiv namiešaný (tak 1:1) s defetizmom.
Hoci zjazd upevnil autoritatívny (až totalitný) charakter režimu – predseda a prezident Si bol jednomyseľne vyzdvihnutý na piedestál k Maovi – európske debaty sú plné úcty k „druhej svetovej superveľmoci“ a kontrastov s „poklesom americkej reputácie po celom svete“. A tak podobne.
Dokonale bizarné je, že ten Si Ťin-pching, ktorý predsedá najvyššiemu počtu vykonaných trestov smrti, zatýka opozíciu a cenzuruje celý internet (a tak ďalej), je „dôveryhodnejší pre svetové líderstvo“ než – áno – zlosyn Trump. Vierozvestovia zľava ohlasujú „čínske storočie“ s takou vervou, že sa nedá ubrániť pocitu, že majú radosť.
Isteže, mnohé aspekty politiky Trumpa – napr. protekcionizmus – okrídľujú čínsky vplyv, o ktorého šírenie sa starajú z Pekingu trebárs aj zakladaním tzv. Konfuciových inštitútov po celom svete. Či mnohomiliardovým (USD) investovaním najmä v Afrike.
