Všetci sa sťažujú na počasie, ako keby ešte v živote nezažili jeseň. Čo čakajú od jesene? Nemôže za to, že nie je leto. Je jeseň. S jeseňou prichádza dážď, hmla, vietor, tento rok aj hurikán, ktorý všetky tie vence na hroboch pohádzal hore-dolu a my máme zase tému na týždeň.
Ľudia viac ako o mŕtvych rozprávajú o tom, aké je počasie, aké vence nakúpili, koľko stáli, koľko je všade ľudí, čo sa navarí… A mŕtvi sa na tom určite zabávajú, oni už nemoknú, nejedia a kvety majú zadarmo. Možno sa nám smejú rovno za chrbtom, šteklia nás na krku, ale my sa rozptyľujeme toľkými malichernosťami, že sme presne takí otupení, ako chceme byť.
Život z rýchlika
Ja som tento rok na Dušičky odišla moderovať do Michaloviec módnu prehliadku. Veru tak. Keď som prijala tú ponuku, neuvedomila som si, že sú sviatky. Jediné, čo som vedela, bolo, že mám voľný deň v kalendári, tak teda beriem. Život z rýchlika. Už vážne potrebujem spomaliť.
Rozhodla som sa ísť vlakom. Vlastne som tú prácu vzala aj preto, že konečne budem mať dva dni pre seba, na svoje myšlienky, mimo domova. Vo vlaku. Počítač som nechala doma, lebo som vedela, že by ma rozptýlil. A ja som chcela rozjímať. Vybrať sa na cestu do svojho vnútra a pozrieť sa na seba z inej perspektívy než len letmým pohľadom do zrkadla.
Je to dobre vymyslené
Premýšľala som o tom, ako ten čas plynie. Už to bude osem rokov, čo mi zomrela mama. Osem rokov. Myslela som, že už nikdy nebudem vedieť byť úplne šťastná. Bola som presvedčená, že každá radosť, ktorú odvtedy zažijem, bude už navždy zahalená tieňom toho smútku z večného opustenia. Mýlila som sa.
Človek má úžasné schopnosti, a keď chce žiť, aj smrť je na neho krátka. Myslím žiť, nie prežívať. Vlastnú smrť prežiť nevieme, ale to je zrejme naša jediná záchrana. Predstavte si, že by náš život nemal konca.
