Chvalabohu, už nemáme lampiónové sprievody, ktorými by sme oslavovali výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie – v novembri, keďže ruská spoločnosť používajúca v roku 1917 juliánsky kalendár zaostávala štrnásť dní. V skutočnosti zaostávala o niekoľko storočí, a tak sa stala svetovým laboratóriom, v ktorom sa pokus nastoliť boľševický režim natiahol na trištvrte storočia.
Tento pokus si vyžiadal milióny (podľa odhadov na celom svete až do sto miliónov) obetí, ľudí popravených, umučených, pozatváraných. K tomu prirátajme milióny zmrzačených ľudských osudov a životov. Čo je pre nás tragické, experiment sa podarilo exportovať do ďalších krajín, kde napáchal ďalšie nedozerné škody.
A predsa naň nedáme dopustiť. Veď časť spoločnosti (našťastie neveľká) nepochopiteľne toleruje aj nacistickú éru, obdobie fašistického slovakštátu – a ak sa aj niekto viac či menej nápadne oháňa touto zvrátenou tradíciou, stačí, aby zašiel do pár dedín, potľapkal tam miestnych svákov po pleci a, poďho, budeme ho voliť, veď sa na plynové komory zabudlo.
Tolerancia ku komunizmu je trochu iná: režim sa stihol metamorfovať, cudne zahladiť stopy po represiách v 50. rokoch. Miladu Horákovú, Jáchymov či normalizačné čistky prekryl komplexnou bytovou výstavbou či dvojkorunovým mliekom. Krivdu a zločiny zamaskovala pre mnohých navonok príjemná realita reálneho socializmu: máme prácu, dokonca sa ani nemusíme pretrhnúť, veď si spomeňme na ten obľúbený socialistický žartík, že my predstierame, že pracujeme, a štát predstiera, že nás za to platí.
