Autor je bývalým belgickým premiérom, je predsedom Aliancie liberálov a demokratov Európskej skupiny v Európskom parlamente.
Odjakživa som úprimným obdivovateľom španielskej demokracie, ale najmä od 23. februára 1981. V tento dramatický deň sa plukovník Antonio Tejero pokúsil o coup d’état proti mladému demokratickému režimu.
Vo svojej uznávanej knihe Anatómia okamihu Javier Cercas opisuje, ako pod hrozbou Tejerovej pištole sedeli traja španielski politickí vodcovia vzpriamene na stoličkách, odmietajúc ukryť sa pod lavicu.
Ani jeden z nich – ani vodca Komunistickej strany Santiago Carrillo, ani Adolfo Suárez, prvý premiér postfrancovského demokratického Španielska, ani Suárezov zástupca, generál Gutiérrez Mellado – ani nemihol okom. Bol to odvážny čin a odhodlanie, ktoré navždy zakorenili demokraciu do duše tejto krajiny. Pod Tejerovou pištoľou sa zrodila španielska demokracia.
Dnes, o 36 rokov neskôr, sa španielska demokracia musí opäť raz obrniť, ak má prekonať hlboký rozkol, aký vytvoril nezákonný pokus regionálnej vlády Katalánska odštiepiť sa od Španielskeho kráľovstva.
Dnešní demokrati budú potrebovať prejaviť rovnaké disciplinované odhodlanie ako Carillo, Suárez a Mellado, aby vyriešili najvážnejšiu politickú krízu krajiny od Tejerovho pokusu o štátny prevrat.
Bez práva niet demokracie
Španielski demokrati nesmú uveriť, že zákon a súdnictvo môžu samy osebe vyriešiť všetky problémy s Katalánskom. Iste, španielske úrady neprekonajú krízu policajným násilím, hoci snaha národnej vlády zabrániť referendu o katalánskej nezávislosti sa zakladala na súdnom rozhodnutí.
Čo je v tejto chvíli potrebné, je obnovenie politickej vízie a inkluzívny dialóg. Realisticky vzaté môže táto vízia byť iba víziou multikultúrneho, mnohojazyčného, federálneho štátu zasadeného do multikultúrnej, mnohojazyčnej a federálnej Európy.
