Autorka je politologička, vyučuje na berlínskej Hertie School of Governance
Keď sa pred niekoľkými rokmi v Španielsku konala významná politologická konferencia, na týždeň som si s americkými kolegami prenajala rodinný dom v Katalánsku. Vykľul sa z toho stredoveký zámok s vkusne zrekonštruovanou kaplnkou.
V tých dňoch sa konali futbalové majstrovstvá sveta, ktoré vyhrali Španieli. No keď sme hostiteľom gratulovali k triumfu, úprimne sa ich to dotklo.
Španielsky úspech, vraveli nám, pre nich ako Kataláncov znamenal opak. Katalánci v španielskom výbere boli oportunisti, ak nie rovno zradcovia.
Taký nacionalizmus v jadrovom štáte EÚ znamená po brexite ďalšiu veľkú výzvu. Katalánsko patrí k regiónom, ktoré pri svojom vývoji najviac ťažili z kohéznych fondov.
Španielsko ako jeden z mála úspechov fiškálnych krokov počas krízy eura dnes rozkývalo jednostranné vyhlásenie katalánskej nezávislosti po protiústavnom referende, pri ktorom sa za nezávislosť vyslovila necelá polovica. Keby sme prijali argumenty katalánskych nacionalistov v prospech nezávislosti, dali by sa použiť takmer kdekoľvek v Európe a integračný koncept by stratil zmysel.
Na úvod, katalánske nároky na vlastnú cestu mimo Španielska stoja na vlastných dejinách a identite Kataláncov. Lenže štáty ako Španielsko, rovnako ako Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Spojené kráľovstvo (preto sa volá spojené), nehovoriac o Poľsku či Rumunsku, sú výsledkom spojenia rôznych regiónov, ktoré sa pri dejinných udalostiach rozhodli spojiť svoje osudy.
Niektoré si vybrali unitárnu formu, iné federálnu, no žiadny európsky národný štát nepriznáva regiónu špecifickú etnickú identitu.
Niektoré štáty sa (ako Nemecko) rozhodli rešpektovať tradičné inštitúcie, iné (ako Taliansko) zasa menej, no nikto nespravil tú chybu, aby regiónu priznal etnickú identitu založenú na feudálnom poriadku spred obdobia vzniku moderných národov. Pravda, Juhoslávia založená v roku 1918 sa oficiálne volala Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov – a napriek historickej transformácii sa trvanie na etnickom charaktere regiónov podpísalo pod jej tragický koniec.
Hrozba prežitia?
Preto nie je nutne demokratické, keď katalánsky parlament trvá na svojom práve na jednostranné odtrhnutie. Nejestvuje železný zákon demokracie, ktorý umožňuje jednostranný odchod zo zväzku, ku ktorému sa niekto predtým bez nátlaku prihlásil.
Katalánsko nebolo žiadnou kolóniou. Preto majú podľa demokratickej ústavy z roku 1978 občania zvyšku Španielska rovnaké právo rozhodovať o osude spoločného projektu ako tí, ktorí dočasne bývajú na území Katalánska (z ktorých sú mnohí Španieli).
