Autor je operný spevák a otec troch dcér
Ahoj, Peťo.
Noc čo noc rovnaký príbeh. Zobudím sa o pol tretej, umelo zatláčam viečka, špendlím sa do polohy alfa ležmo, sliepňavo lúštim rozčítaný život, neúspešne rátam mečavé ovce a vedie to kam? Do rána bdiem na terase sám. Tak som jej minulú noc dotykom malíčka rovno do ucha šepol – poď.
Prekvapila ma, vstala bez najmenšieho ale..., úžasná, verná, vieš si to predstaviť, zrazu sme boli dvaja, od pol tretej do svitu som ju hrial okolo pliec fénom rúk, trochu sa chvela prvou jeseňou, ku mne priľnutá na doraz, zostručním to, mal som odrazu dojem – práve toto sa muselo konečne stať.
Aby som v tom chlade nad nami uzavrel tento zintímnený kruh, pozval som ju – poď, pôjdeme späť spať – veď ti prechladnú líca a vtedy sa ma opýtala, čo som večeral.
Kým nebola takto pri mne, sníval som o nej naivný chlapský sen, že je moja múza, priam sféricko čistulinká paličkovaná víla, akoby okenná priesvitná záclona, jemná.
Červík zje len bio
Zaujímavé, na dotyk skutočne taká bola, ale ukázalo sa, že je aj múdra. Po krátkom zarazení sa som totiž konečne pochopil, čo tou otázkou myslela. Okľukou mi naznačila, prečo poriadne nespím a či som normálny.
