Autorka je analytička programu Kremlin Watch think tanku Európske hodnoty
Český vzťah k Rusku sa dlhodobo vyznačuje istou ambivalenciou. Na jednej strane je české publikum historicky citlivé voči ruskému angažmánu na českom území, čo je možné vidieť v búrlivých diskusiách, ktoré dodnes vyvoláva prítomnosť sovietskych pomníkov.
Na druhej strane nemožno relatívne stabilnú podporu KSČM a proruskú rétoriku časti spoločnosti vysvetliť lepšie ako pretrvávajúcim sentimentom po „starých časoch". Tento paradox sa premieta prakticky do všetkých oblastí od obchodných vzťahov cez energetickú závislosť od Ruska až po kultúru.
O euroatlantickom ukotvení českej zahraničnej politiky síce nemôže byť pochýb, čo sa však týka jej vykonávania, vo vzťahu k Rusku môžeme pozorovať istý pragmatizmus vyznačujúci sa snahou udržiavať ruské dvere dokorán pre český biznis a naopak.
Tento prúd reprezentuje najmä ministerstvo priemyslu a obchodu, ale aj kancelária prezidenta. Česká republika síce pravidelne vyjadruje svoje obavy o stav ľudských práv v Rusku, tie sú však ekonomickými a energetickými vzťahmi skôr zatienené.
Ostatne, chýbajúci konsenzus v otázke skĺbenia priorít zahraničnej politiky – t. j. ľudských práv a hospodárskych záujmov, prestupuje českú zahraničnú politiku prakticky od 90. rokov.
O zhode nemôže byť reč
Česko nie je zďaleka jedinou krajinou, kde s ukrajinskou krízou vznikla otázka, či je Rusko stále strategickým partnerom a kde z obáv o vlastnú bezpečnosť došlo k odklonu od predtým pragmatickej politiky. Hoci sa aj českí vládni činitelia chvíľu zdráhali Kremeľ za agresiu voči Ukrajine hlasno kritizovať.
Medzi prvé osoby, ktoré Rusko označili za agresora destabilizujúceho Ukrajinu, patril minister zahraničia Lubomír Zaorálek, ktorý dlhodobo obhajuje protiruské sankcie EÚ.
