Povedzme, že každá generácia preberá návod na užívanie sveta. Akýsi zdrojový kód fungovania spoločnosti, ktorý si môže upraviť podľa svojich potrieb. Ak sa zhodnú, že sa im nepáči to alebo ono, a vedia to opraviť, nech teda skúsia.
Nech skúsia opraviť hoci aj to, čo sa im zdá defektné v mužsko-ženských vzťahoch. Zdajú sa nemenné a večné, stanovené dávno na savane, no zároveň sú závislé od obnovujúcej sa dohody.
Veď pozrite, generácia, ktorá zažila prvú svetovú by sa čudovala, ak by muž vstal od stola a šiel po soľničku či chýbajúcu lyžicu. Bola by to extravagancia v takom meradle ako chovať doma na kredenci chameleóna.

Ďalšia generácia to zmenila. Povojnoví muži začali tlačiť kočíky ulicou a tí prví teda boli na smiech.
Deti, čo vyrástli z tých kočíkov, si brali spolužiačky, ktoré študovali na vysokej škole, kým ich matky mali len meštianku. A tieto ženy chodili do práce a na nákupy, no ich dcéry sa zaprisahávali, že ony si to zase lepšie zariadia. Nenechajú svojich bratov a mužov sedieť pri telke ako v šlabikári, budú sa chcieť deliť o prácu aj doma.
Nechceme tvrdiť, že takto kráčame – generácia za generáciou – k ružovému západu slnka. Nie, dokonca často ani nevieme odhadnúť dôsledky tohto snaženia. Riadime sa inštinktom spravodlivosti, ktorý je silnejší ako estrogén či testosterón, je to pud prežitia pospolu v dobrých a lepších vzťahoch.
Ak odsúdenie obťažovania patrí k tejto snahe o lepšie spolunažívanie, dokážeme tiež priznať, že v tom nemáme jasno.