Varšava. Na križovatke bulváru so sľubným názvom Nowy Świat a Jeruzalemského bulváru stojí na trávnatom ostrovčeku palma. Aj keď listy na stromoch sú už žlté, tie palmové zostávajú svieže. Stavili by ste pokojne peniaze na to, že strom je skutočný.
Na Poľsko dnes zízame podobne skúmavým pohľadom. Zisťujeme, či ide o podvod, trik na verejnosti. Hľadáme presvitajúci stĺp, ktorým je palma vystužená. Hadičku privádzajúcu vodu, snažíme sa určiť, o čo tu ide.
Čomu vlastne verí provládne Poľsko?
Povstalci (nielen) z pravého okraja
V sobotu kráčali popod túto palmu desaťtisíce oslavujúce poľský deň nezávislosti – výročie konca prvej svetovej a obnovenia Poľska. Veľké svetové denníky opísali dav ako nacionalistov z pravého okraja politického spektra.
No dav pod rôznymi vlajkami, symbolmi a heslami bol príliš veľký, aby sme zostali pri tvrdení, že ulicu zabral extrém podporený európskymi ultranacionalistami. Strhli na seba pozornosť, keď pochodovali popred Palác kultúry – poznáte ho z pohľadníc ako symbol Varšavy.
Dav z dňa nezávislosti sa v týchto dňoch stal obrazom súčasného Poľska. Poľska, ktoré na rukáve znovu nosí P ukotvené o W: odkaz na varšavské povstanie.
Nielen účastníci tohto zhromaždenia dnes veria, že povstávajú v hrdinskom boji, pripravení brániť sa presile z Bruselu, Berlína aj Moskvy. Presvedčení, že sú ostrovom – palmou – uprostred totality či súperiacich totalít. Bruselskému progresivizmu, v ktorom vidia prezlečený komunizmus. Ruskému neoimperializmu a nemeckej okupácii, ktorá na seba teraz berie trhovú podobu.
“Pochopím, že jej úlohou je povedať, že veci nie sú až také zlé, aj keď nevie povedať, aké sú. Je to len otázka dôvery a preferencie, ona si vybrala tento ideový tábor.
„
A veria skôr Trumpovi ako pápežovi Františkovi. Doma Trump nemá väčšinu, tu určite áno.
Takýto obraz má dnes Poľsko v médiách: vláda síce má vysokú podporu ulice, ale, aha, aká je to ulica. Paranoidná a revizionistická. Podporovatelia vlády konzervatívnej nacionalistickej strany PiS s týmto obrazom odušu bojujú. Napríklad Jolanta Hajdasz.
Ako opiť croissantom
Jolanta Hajdasz vošla do miestnosti až úplne na záver konferencie. V červených lakovaných ihličkách prešla k voľnému miestu a keď prišiel jej čas, povedala tých pár viet. Že v Poľsku je, napriek všetkej kritike zvonka, skutočná pluralita médií. Každý si môže vybrať. Mediálna scéna je slobodná a zdravá.
Už som toto vyhlásenie počula na inej konferencii v Lipsku začiatkom októbra, kde sa hovorilo o slobode v médiách. Práve v Lipsku dav kričiaci „My sme ľud“ v októbri 1989 pomohol zrúcať východný blok. Podporovatelia vládnej PiS si dnes radi osobujú predstavu, že práve oni sú hovorcami ľudu, hlasom ulice, ktorá chce boj s komunizmom dotiahnuť.
Jolanta preto dnes chodí na konferencie, všade povie pár pripravených viet, v ktorých obháji prácu svojej vlády a stav demokracie v Poľsku, a ide ďalej. Zdvihne ruku, predstaví seba a svoju inštitúciu - Centrum Monitoringu Wolności Prasy -, v ktorej je riaditeľkou. Povie si svoje, bez súvislosti s predošlou debatou. A bez záujmu o ďalšiu diskusiu.
Len dosvedčí, že všetko je v poriadku, lebo keď to ona hovorí z čela inštitúcie monitorujúcej slobodu tlače v Poľsku, čosi na tom musí byť. Pýtam sa, ako hodnotí situáciu v Maďarsku a či sa jej zdá, že Poľsko je na tom podobne či inak. „Neviem, ako je na tom Maďarsko, no určite to nie je také zlé, ako sa hovorí,“ povie.
Pochopím, že jej úlohou je práve toto, povedať, že veci nie sú až také zlé, aj keď nevie povedať, aké sú. Je to len otázka dôvery a preferencie, ona si vybrala tento ideový tábor.
V ten deň prišla autom z Poznane. Začudovala som sa a ocenila odhodlanie šoférovať do Lipska a späť – jedna cesta trvá do päť hodín – pre jediné vyhlásenie. Ktoré je v rozpore s mediálnym monitoringom medzinárodného Freedom Housu. Jeho správa pred časom odsunula Poľsko medzi čiastočne slobodné krajiny.
Jolanta prichádza s alternatívnymi faktami. Na konferencii vo Varšave vchádza pred koncom, aby predniesla takmer totožnú krátku správu ako v Lipsku. Pozdravíme sa so slovanskou srdečnosťou, vždy je príjemné vidieť známu tvár, aj keď obed v stoji na konferencii z nás sotva urobil najlepšie priateľky. Uteká do auta, aby priniesla nadrozmerný croissant poliaty sladkou polevou a plný orechov.
Vidím v tom doslova pokus opiť Európu rožkom. Ale aj dojemnú snahu presvedčiť chutným pečivom, ktoré viezla celú cestu z Poznane. Keď dôjdu argumenty, ešte vždy zostáva pohostinnosť a srdečnosť.
Získať Visegrád, presvedčiť Európu
Okolo vládnej politiky sa deje akési horlivé bzučanie. Ak je dnes všetko otázkou dobrého PR, dobrých kontaktov, porozprávania svojej verzie pravdy či podania vlastných faktov, je najvyšší čas pustiť sa do toho.
