Spoločná európska obrana, ktorú v pondelok podpísali ministri zahraničných vecí, je správny, hoci najmä symbolický krok. V zmysle, že v reáli je to politická deklarácia, ktorá plní obsahom doktrínu posilnenej spolupráce.
Triumfalizmus Frederiky Mogheriniovej o „historickej chvíli“ – lebo pred rokom by nikto nič také nepredvídal – je, samozrejme, poriadne pripečený. Pred rokom možno nie, ale pred dvadsiatimi Blair so Chiracom už predstavili plán na 50-tisíc európskych vojakov v neustálej pohotovosti.
Slovensko sa zapojilo do užšej obrannej spolupráce v rámci EÚ Čítajte Z myšlienky napokon zostali dve „battlegroups“ s 1500 mužmi, ktoré sa na konflikty takpovediac pod nosom EÚ – Sýria, Líbya, Gruzínsko, Ukrajina – pozerali z úctivej diaľky.
Fico sa nemýli, keď hovorí, že „EÚ dnes nezohráva žiadnu rolu vo svetovej politike (...), v Sýrii sme neviditeľní, na Ukrajine neviditeľní, nemáme vplyv na diania na Balkáne“.
Áno. Otázkou akurát je, či už v EÚ dozrelo odhodlanie skoncovať s tradíciou „bojujeme do posledného Američana“? A čo narobí s pokojom a stabilitou v EÚ, keby sa čo len jeden „battlegroup“ zúčastnil – trebárs – na bojoch o Rakku, a odtiaľ hlásil, povedzme, desať mŕtvych.
