Nemôžem sa stať osožnou inak iba cez pero?

Etela Farkašová je filozofka a pedagogička

Timrava vo výbere Dany Podrackej / Zostavila a doslov napísala Dana Podracká / Literárne informačné centrum 2017

Rada siaham po knihách, v ktorých sa zachovali stopy čitateľských zážitkov tých, ktorí držali knihu v ruke predo mnou a vyjadrovali k textu svoje postoje, či už v podobe otáznikov, výkričníkov, podčiarknutých slov a pasáží, alebo v podobe krátkych poznámok na okraji strán.

Ak je to kniha požičaná z verejných knižníc, aspoň na chvíľu sa pokúšam predstaviť si, ako anonymný človek zvýrazňuje niekedy tie isté, inokedy odlišné myšlienky od tých, ktoré by som zvýraznila ja.

Ak je to kniha požičaná z knižnice, od človeka z môjho priateľského okruhu, nastáva okamih trialógu: rozprávam sa už nielen (ako to zvyčajne býva) s autorským subjektom, ale do rozhovoru vstupuje aj ten či tá, ktorí sa spomínanou formou sprítomnili na stránkach knihy.

Môžem s nimi súhlasiť, ale aj polemizovať, v každom prípade vstupujú v istej miere do môjho vlastného čítania daného textu, rozširujú jeho interpretačné pole.

Výbornou príležitosťou na takýto (prinajmenšom) trojrozhovor je čítanie knižky Timrava vo výbere Dany Podrackej, ktorú vydalo Literárne informačné centrum. Významnú spisovateľku, ktorú poznáme ešte zo svojich žiackych rokov, a príležitostne sme sa k nej aj neskôr vracali, máme vďaka tejto publikácii možnosť vnímať očami poprednej, literárne i ľudsky empatickej poetky, našej súčasníčky.

Knižku totiž môžeme čítať nielen ako starostlivo vybrané a pospájané úryvky z Timravinej korešpondencie a z niektorých jej próz, ale zároveň aj ako Podrackej osobnú interpretáciu Timravy. Úryvky zostavovateľka vybrala a začlenila do knihy tak, že vytvárajú výrečný, značne kompaktný pohľad na Timravinu osobnosť.

Stojíme naproti sebe

A je to aj príležitosť porovnávať, klásť si otázky: Vidí Dana Podracká Timravu inak, ako nám ju predstavovali učebnice slovenskej literatúry, a čo je azda ešte zaujímavejšie: inak, ako autorku vidíme my, na základe svojich vlastných dotykov s jej dielom?

Podobné otázky sa aj mne pri čítaní tejto útlej knižky vynárali v mysli a postupne, ako som prechádzala od strany k strane, som súhlasne pritakávala. Podrackej, aspoň podľa mňa, sa vskutku podarilo identifikovať a kompozíciou knižky upriamiť pozornosť na relevantné a charakteristické momenty Timravinej osobnosti, okrem iného na jej vnútornú rozpoltenosť, napätie, ktoré v nej pretrvávalo azda po celý život a ktoré výstižne vyjadrila samotná autorka: „Stojíme naproti sebe. Božena a ja, Timrava. V srdci priateľky...“

Neviem si ani predstaviť lepšie úvodné sentencie do knižky, o ktorej je reč. Navodzujú tón, ktorý bude rezonovať na mnohých jej ďalších stránkach.

Mohli by sme povedať: disonancia: „Po ničom tak netúži moja duša ako po dobrodružstvách, neobyčajnostiach, a nič ma tak nemrzí, ako že idú dni jednotvárne – jeden ako druhý.“

Napätie medzi Boženou, ponorenou do každodennosti vidieckeho života, do jeho monotónnosti až fádnosti – a medzi Timravou, unikajúcou do sveta literatúry, tej, ktorú mohla čítať, no najmä tej, ktorú chcela ona sama písať... Medzi neraz ubíjajúcou realitou (existenčné starosti, pocity osamelosti, nepochopenia) a medzi túžbou prekonať ju, vymaniť sa z mnohých obmedzení a vzniesť sa, oslobodiť sa, lietať, hnaná tisícimi túžbami. „Lietať ponad hory, vrchy, svety ako vták...“

Ťapákovské typy

Mohli by sme povedať: realita verzus sen, vidina, ilúzia. Tak napríklad vo vzťahu k národu, k jeho ľudu. Má ho rada, trápi sa, že po vypuknutí prvej svetovej vojny ho ženú bojovať: „Padne tam, bude umierať i náš ľud... a za čo, za koho?“