Po revolúcii sme dlho netušili, koľko toho z minulého režimu prežilo. V našich návykoch a rozhodnutiach. V ambíciách otcov národa, ktorí sa zasekli niekde na polceste medzi autokraciou a demokraciou.
A takto nám vládli sťaby polovičato ako nenaplnené prísľuby slobody.
Po takmer troch desaťročiach zisťujeme, že sloboda nemá doživotnú záruku. Na časť národa zostúpila ako novembrová hmla, v ktorej sa nevedeli zorientovať a nedovideli na lepšie zajtrajšky.
Demonštrovať proti komunistom prišla v minisukni. Bála sa až na druhý deň Čítajte Niekdajší nádejní visegrádski lídri, ktorí ich mali viesť, sa medzi časom zmenili na autokratov a populisti vekslujú s našou slobodou. Skupujú ju od občanov za „ochranu“ pred vymysleným nepriateľom.
A správajú sa tak, akoby obhajoba niekdajších novembrových ideálov pravdy, lásky, solidarity a slobody bola skôr slabosťou než cnosťou.
Zmätený občan meria porovnávaním chutí nemeckej a slovenskej kokakoly, či sme sa dostatočne priblížili Západu. A rutinne odpúšťa politikom odklon od revolučných hodnôt zo strachu, aby na ich miesto neprišla ešte väčšia politická pohroma.
Mali by sme si uvedomiť že naša sloboda je krehká a ľahko o ňu môžeme prísť aj demokratickou cestou. Nemusia naše ulice brázdiť tanky a nemusí každého z nás sledovať donášač Štátnej bezpečnosti, aby sa nám rozplynula medzi prstami.
